Dôstojnosť človeka predstavuje fundamentálny základ takmer všetkých významných ľudskoprávnych koncepcií súčasnosti. Výnimkou nie je ani učenie ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorá sa v posledných rokoch veľmi intenzívne venovala nájdeniu svojej odpovede na fenomén ľudských práv. Odlišné chápanie ľudskej dôstojnosti, ktoré má v jej prípade veľmi silné teologické konotácie, sa prejavilo aj v obsahových rozdielnostiach ľudskoprávnych dokumentov, ktoré cirkev vydala. Pravoslávna ľudskoprávna doktrína si predovšetkým kladie za cieľ zosúladiť egoistické požiadavky jednotlivca, dnes tak často zaodeté do hávu neodňateľných ľudských práv, s požiadavkami tradičnej morálky, ktoré reflektujú vyššie dobro.