Dôstojnosť človeka v ľudskoprávnych dokumentoch ruskej pravoslávnej cirkvi

Dôstojnosť človeka predstavuje fundamentálny základ takmer všetkých významných ľudskoprávnych koncepcií súčasnosti. Výnimkou nie je ani učenie ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorá sa v posledných rokoch veľmi intenzívne venovala nájdeniu svojej odpovede na fenomén ľudských práv. Odlišné chápanie ľudskej dôstojnosti, ktoré má v jej prípade veľmi silné teologické konotácie, sa prejavilo aj v obsahových rozdielnostiach ľudskoprávnych dokumentov, ktoré cirkev vydala. Pravoslávna ľudskoprávna doktrína si predovšetkým kladie za cieľ zosúladiť egoistické požiadavky jednotlivca, dnes tak často zaodeté do hávu neodňateľných ľudských práv, s požiadavkami tradičnej morálky, ktoré reflektujú vyššie dobro.

Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Slovenská republika
Foto: Fotolia

Úvod

Ľudské práva dnes predstavujú dominantný ideový politický a právny diskurz Západu, no určite presahujú aj za jeho geografické či politické hranice. Už len samotný fakt existencie medzinárodnej kodifikácie ľudských práv na úrovni OSN predstavuje jasný apel, samozrejme s medzinárodnoprávnymi konzekvenciami, na ich univerzálnosť. Tento univerzalistický postoj sa pritom nechápe len územne. Ide aj o snahu, resp. tendenciu, pokryť ľudskoprávnym jazykom všetky podstatné sféry ľudského života – od jeho narodenia až po smrť – nevynímajúc ani jeho súkromie, morálne presvedčenie, svedomie, vzťah k ostatným osobám a spoločnosti.

V tejto súvislosti pozorujeme aj určitú konkurenciu medzi metódou spoločenskej regulácie prostredníctvom definovania individuálnych ľudských práv, ktoré určujú, na čo má každý jednotlivec právo, či už voči štátu alebo voči spoločnosti, a tradičnými metódami sociálnej regulácie prostredníctvom morálnych systémov, ktoré stanovujú, čo je jednotlivcovi dovolené, a čo zakázané. V teoretickej rovine by nemala medzi týmito dvoma konceptmi vznikať žiadna zásadnejšia tenzia. Veď je v princípe jedno, či povieme, že každý má právo na život, alebo stanovíme všeobecné pravidlo, že nikoho nemožno zabiť. Lebo normatívne vety oboch výrokov smerujú k rovnakému výsledku – v tomto konkrétnom prípade k univerzálnej ochrane ľudského života. V praktickej rovine však už samotný akcent, ktorý by sa niekomu mohol čiastočne oprávnene javiť ako výlučne lingvistický jav, zohráva dôležitú rolu aj pri rozhodovaní o konkrétnom obsahu právnych noriem.

Nie je preto vôbec čudné, že v určitej fáze sa aj ruská pravoslávna cirkev rozhodla, že sa bude ľudskými právami hlbšie zaoberať. Do roku 2002 sa dá pozorovať pomerne jasne identifikovateľný odpor cirkvi voči ľudským právam[1] vyplývajúci predovšetkým z negatívnych dopadov medzinárodnej ľudskoprávnej legislatívy[2] a jej judiciálnej aplikácie na konzervatívnu ruskú spoločnosť a vlastný vplyv pravoslávnej cirkvi v nej.[3] Cirkev pociťovala ako krivdu, že napriek značnej spoločenskej autorite, ktorú dodnes dosahuje v ruskej spoločnosti, nevedela mnohé kultúrno-sociálne otázky postsovietskej éry ovplyvniť významnejším spôsobom. Zmienený rok však v žiadnom prípade nechápeme ako zlom, kedy by sa zásadným spôsobom zmenil rezervovaný, resp. odmietavý, postoj vysokých cirkevných predstaviteľov k ľudským právam, ale išlo skôr o uznanie dôležitosti vysporiadania sa s týmto fenoménom vo vnútri cirkvi.

Ako táto otvorená debata neskôr ukázala, kľúčovým pojmom, na ktorom ruská pravoslávna cirkev vystavala svoju doktrínu ľudských práv, sa stala práve ľudská dôstojnosť. Tá, ako ukážeme v nasledujúcich kapitolách, sa v hrubých rysoch značne zhodovala s mainstreamovým liberálnym chápaním. No v určitých kľúčových momentoch, ako je napríklad zdroj, či legitimita, ľudskej dôstojnosti, sa ľudskoprávna doktrína pravoslávnej cirkvi líšila natoľko, že determinovala prakticky všetky podstatné obsahové divergencie oboch teórií.

V tomto článku si kladieme za cieľ predovšetkým načrtnúť základné poňatie ľudskej dôstojnosti ruskej pravoslávnej cirkvi. Tiež sa budeme venovať porovnaniu tejto koncepcie s tou dominantnou sekulárne-humanistickou a rovnako v krátkosti naznačíme, v čom všetkom sa táto rozpornosť prejavila pri formulovaní konkrétnych obsahových špecifík pravoslávnej doktríny ľudských práv. V tretej kapitole sa budeme zaoberať vývojom chápania pojmu ľudskej dôstojnosti v jednotlivých cirkevných dokumentoch. Záverom sa pokúsime začleniť túto pravoslávnu diskusiu do širšieho kontextu významu kresťanského chápania tohto pojmu pre koncepciu ľudských práv, ako ju poznáme v súčasnosti.

1. Ľudská dôstojnosť v ponímaní ruskej pravoslávnej cirkvi

Ako sme sa už zmienili v úvode, ortodoxné chápanie ľudskej dôstojnosti sa úplne neodlišuje od toho mainstreamového liberálneho. Napriek mnohým jednotiacim črtám však ruská pravoslávna cirkev považuje liberalistický koncept, obsiahnutý okrem iného aj v medzinárodných ľudskoprávnych kodifikáciách,[4] za príliš zjednodušujúci. Sekulárne chápanie tohto pojmu totiž vychádza z predpokladu, že ide o vlastnosť prirodzene spojenú s ľudskou esenciou, ktorá je neodňateľná a chránená pred akýmkoľvek vonkajším zásahom.

Naproti tomu ortodoxné chápanie ľudskej dôstojnosti stojí na teologickej konštrukcii opierajúcej sa o Bibliu. Za zdroj dôstojnosti človeka preto nepovažuje ľudskú prirodzenosť, nakoľko tá je skalená dedičným hriechom. Inherentnosť dôstojnosti človeka však vyplýva z aktu jeho stvorenia všemohúcim Bohom na svoj obraz.[5] Túto dôstojnosť človek nestratil ani po svojom hriešnom páde, nakoľko má stále potenciál z tohto hriechu sa vymaniť a obnoviť obraz Boha v sebe.[6] Ruská pravoslávna ľudskoprávna doktrína však rozlišuje medzi dôstojnosťou človeka (достоинство), ktorá je neodňateľná, a dôstojnosťou jeho života (достойная жизнь), ktorá sa dosahuje hľadaním morálneho dobra, teda snahou jednotlivca pripodobniť sa Bohu za pomoci jeho milosti (theosis, resp. deifikácia).[7] Žiť morálne „nedôstojný“ život neznamená, že sa v ontologickej rovine narúša ľudská dôstojnosť. Avšak život v hriechu túto Bohom darovanú dôstojnosť zatemňuje natoľko, že je v danom človekovi často veľmi ťažko rozoznateľná.[8]

Aby sme túto základnú pojmovú diferenciáciu zhrnuli konštatujeme: každý človek má neodňateľnú ľudskú dôstojnosť získanú ešte pri akte stvorenia na Boží obraz, avšak na to, aby „žil dôstojne“ sa potrebuje podriadiť Božej vôli a chrániť sa hriechu.

V porovnaní s humanisticko-sekulárnym chápaním ľudskej dôstojnosti je teda jasné, že pravoslávna koncepcia má okrem statickej zložky ešte aj zložku dynamickú. Tá zaručuje neodlučiteľnosť individuálnych práv od morálnych povinností, vďaka ktorým môže jednotlivec plne rozvinúť svoj ľudský potenciál, obraz Boha, ktorý v sebe nosí.[9]

Nedostatok sekulárnej ľudskoprávnej koncepcie vidí cirkev aj v tom, že jednostranne obhajuje slobodu voľby (αὐτεξουσίον) na úkor slobody od hriechu (ἐλευθερία).[10] Ide teda o konflikt medzi neodňateľnými právami jednotlivca a morálnym poriadkom. Ruská pravoslávna cirkev sa hlási k ochrane oboch týchto slobôd, pretože sú nielen navzájom kompatibilné, ale na ich správne fungovanie potrebujú byť chránené spolu. Ďalšou nosnou ideou učenia ruskej pravoslávnej cirkvi je „harmonizácia“ ľudských práv s požiadavkami morálky.[11]

2. Teologické a filozofické základy pravoslávnej ľudskoprávnej diskusie

Bez širšieho teologického a filozofického kontextu nie je možné správne pochopiť, prečo je normatívne učenie ruskej pravoslávnej cirkvi o ľudskej dôstojnosti, ktorého jadro sme charakterizovali v predchádzajúcej kapitole, koncipované v pomerne ostrom protiklade k liberalistickým a sekulárnym koncepciám. V tejto kapitole sa preto v krátkosti pokúsime naznačiť základné teologické a filozofické východiská ortodoxného uvažovania o ľudskej dôstojnosti a ľudských právach.

Prominentným pravoslávnym teológom, ktorý sa venuje aj problematike ľudských práv, je albánsky arcibiskup Tirany Anastasios Jannoulatos. Vo svojom článku z roku 1984 Eastern Orthodoxy and Human Rights poukazuje na limity modernej koncepcie ľudských práv. V pravoslávnej tradícii sa za „naplneného“ človeka nepovažuje ten, kto má zabezpečené všetky materiálne vymoženosti, slobody či práva – vždy sa kládol za vzor skôr martýr, pustovník, resp. svätec, ktorý sa dokázal odpútať od žiadostí tohto sveta a naplniť tak svoj život „vnútornou slobodou“. Práve naplnenie tejto vnútornej slobody v moderných sekulárnych ľudskoprávnych koncepciách úplne absentuje.[12]

Programovú úlohu cirkvi nevidí ani tak v „kárajúcej a trestajúcej“ inštitúcii, ktorá dohliada na to, aby bol dodržiavaný akýsi univerzálny sociálny poriadok. Cirkev by mala byť morálnou a duchovnou inšpiráciou a miestom nesebeckej lásky.[13]

V novšom článku z roku 2003 sa už na ľudské práva díva viac kriticky, pričom poukazuje na skutočnosť, že pôvodné ľudskoprávne deklarácie, vznikli v spoločenskom ovzduší revolúcie proti režimom, ktoré arbitrárne zneužívali moc. Preto v sebe obsahujú určitú vrodenú jednostrannosť, keďže nedávajú ľudské práva do korelácie s povinnosťami. Tento nedostatok je podľa neho vzhľadom na špecifické okolnosti vzniku idey ľudských práv pochopiteľný a ospravedlniteľný. Nič to však nemení na tom, že jeho korekcia je nevyhnutná.[14]

O nevyhnutnosti priority „vnútornej slobody“ pred právami je presvedčený aj Vigen Gurojan, ktorý dokonca v ortodoxnej kristológii a antropológii nenachádza žiadnu oporu pre sekularistické ľudské práva. Preto podľa neho neplynú z kresťanského učenia žiadne záväzky v prospech ľudských práv.[15]

Z „protizápadných“ pozícií kritizuje sekulárnu koncepciu ľudských práv aj prominentný grécky teológ Christos Jannaras. Kľúčom pre jeho pochopenie je dištinkcia medzi etikou a morálkou a cirkvou a náboženstvom. Poukazuje na to, že západná osvietenská antropológia, ktorá je základom dnešnej sekulárnej koncepcie ľudských práv, spája ľudskú dôstojnosť s ľudskou prirodzenosťou, ktorá je vlastná každému jednotlivcovi. Vďaka tejto vrodenej prirodzenosti (dôstojnosti) sú vybavení aj neodňateľnými právami. Morálnym je potom také správanie, ktoré tieto neodňateľné práva neporušuje, pretože v opačnom prípade by sa priečilo „ľudskej prirodzenosti“.[16]

Jannaras tento „naturalistický“ pohľad celkom neodmieta, dokonca vyzdvihuje jeho historické prínosy,[17] len ho považuje za obmedzený, nakoľko mu chýba určitý transcendentný presah. Keďže bol človek stvorený na obraz Boží, je pozývaný k tomu, aby svoju „prirodzenosť“ presiahol, pozdvihol, resp. zbožštil, čím dosiahne podiel na večnej pravde a večnom živote.[18] To mu umožní jednak nadviazať spoločenstvo s Bohom, prostredníctvom modlitby, aj s ľuďmi, cez spojenie v láske. Ľudská sloboda je teda dispozíciou jednotlivca, konať dobro alebo zlo. Morálnym správaním je rešpektovať hranice ľudskej prirodzenosti – etickým je však presný opak, teda snaha o ich presiahnutie.

Jannaras, v súznení s vyššie spomenutým Jannoulatom, nechápe cirkev ako „nátlakovú inštitúciu“, ale ako priestor, kde jednotlivec buduje svoj vzťah s Bohom a ľuďmi, teda snaží sa správať eticky. Ak sa z cirkvi stáva moralizujúca inštitúcia, už nejde o cirkev v jej vlastnom zmysle, ale o náboženstvo.[19] To je vo svojej podstate moderným konceptom, a došlo k nemu vtedy, keď cirkev uznala zúženie svojho poslania len na dodržiavanie tzv. „prirodzeného práva“. Redukcie pokračovali ďalej – z moderného náboženstva bol postupne odstránený Boh, čím vznikla morálka a ľudské práva sú len jej vyjadrením.[20]

Špecifiká ortodoxného myslenia Jannaras vystopoval až k antickým gréckym mestským štátom a Byzancii. Je podľa neho pozoruhodné, že napriek ich značnej politickej vyspelosti, nikdy nedospeli ku koncepcii individuálnych ľudských práv. Príčinu tohto stavu vidí v chápaní polis, ako spoločenstva jednotlivcov združených nie na základe prospešnosti, ale na „spoločnom vykonávaní pravdy“. Osa existencie týchto miest nebola utilitárna, ale metafyzická.[21] V tomto svete teda moc nestála v protiklade ku slobode a právam občanov, lebo bola súčasťou kolektívu. Každý z ľudu mohol na moci participovať a bol držiteľom kolektívnych práv, preto individuálne práva ani nepotreboval. Táto antická črta sa pretransformovala aj do ortodoxnej kultúry. Ak bol metafyzickým cieľom antickej polis „život podľa pravdy“, tak podobne aj kresťania sa nestretávajú len preto, aby sa spolu modlili, uctievali Boha a vyučovali katechizmus, ale najmä preto, aby v eucharistickom spoločenstve s Bohom a s ostatnými veriacimi odhaľovali a konkretizovali „život v pravde“.[22] Preto ortodoxná koncepcia ľudských práv by nemala byť individualistická, ale kolektivistická, pretože lepšie vystihuje pravoslávne intelektuálne a kultúrne dedičstvo.[23]

Výber názorov pravoslávnych teológov predstavený v tejto kapitole nie je náhodný. Sledovali sme ním prezentáciu dvoch názorových kontrapozícii v otázke implementovateľnosti západnej koncepcie ľudských práv na ortodoxný svet, ktorého nezanedbateľnou súčasťou je aj Rusko. Ako poukazuje aj Vasilios Makrides,[24] je to na jednej strane otvorenosť a snaha o kompromis, reprezentovaná prístupom Anastasiosa Jannoulata, a striktným odmietaním ako cudzorodého prvku, ktoré našlo vyjadrenie v teórii Christosa Jannarasa. Podľa nášho názoru, ktorý opierame aj o presvedčenie ďalších autorov,[25] je pozícia ruskej pravoslávnej cirkvi niekde uprostred medzi týmito dvoma protipólmi.

3. Vývoj chápania pojmu ľudskej dôstojnosti v priebehu diskusie o ľudských právach

Vyššie načrtnuté chápanie ľudskej dôstojnosti opierame predovšetkým o finálny dokument ruskej pravoslávnej cirkvi o ľudských právach – Základné učenie ruskej pravoslávnej cirkvi o ľudskej dôstojnosti, slobode a právach (ďalej len „Doktrína“) (Osnovy ucheniya Russkoi Pravoslavnoi Tserkvi o dostoinstve, svobode i pravach cheloveka) – ktorý bol publikovaný v roku 2008 Biskupskou radou ruskej pravoslávnej cirkvi. Vzhľadom na hlavné zameranie nášho článku na ľudskú dôstojnosť však považuje za obzvlášť zaujímavé uviesť aj predošlé pokusy ruskej pravoslávnej cirkvi popasovať sa s týmto problémom.

V roku 2006 vydala medzinárodná mimovládna organizácia Celosvetové ruské národné zhromaždenie, ktorá má dodnes veľmi silné väzby na Moskovský patriarchát,[26] Deklaráciu o dôstojnosti a právach človeka (Deklaratsiya o pravakh i dostojnstve cheloveka),[27] ktorá vnímala práve ľudskú dôstojnosť značne odlišne. Napriek svojej relatívnej stručnosti – pozostáva aj s názvom len z 569 slov – však vyrobila jeden vážnu teologickú „hrúbku“. Hneď v prvom odseku zavádza pojem „ľudská hodnota“ (ценность), ktorá nemôže byť nikomu odňatá. Zároveň ale vzápätí používaj aj pojem „dostojnosť“ (достоинство), ktorý však už používa v podmienenom kontexte. Jej existenciu viaže na konanie dobra, teda sa získava. Rozlišuje teda medzi nepodmienenou ľudskou hodnotou a dobrom podmienenou ľudskou dôstojnosťou.

Čo touto dištinkciou cirkev sledovala? S najväčšou pravdepodobnosťou sa chcela dostať do bodu, kedy by priamočiaro a „nepodmienene“ priznala individuálne ľudské práva len osobám, ktoré „konajú dobro“, a teda žijú v súlade s kresťanskou morálkou. Nakoľko je pojem dôstojnosť človeka „iniciačným“ aj v sekulárnej koncepcii ľudských práv, týmto „zvratom“ by sa ruskej pravoslávnej cirkvi podarilo vyradiť „sebecké chúťky jednotlivcov“ z ľudskoprávneho diskurzu bez toho, aby bola obviňovaná z toho, že nebodaj podporuje porušovanie ľudských práv.

Tento „pokus“ sa však ukázal ako márny z dvoch dôvodov. Po prvé, bol teologicky chybný: pravoslávna teológia nepodmieňuje ľudskú dôstojnosť ničím, človek ju získava už momentom stvorenia, v individuálnom prípade pri svojom počatí. Rozlišovanie medzi „hodnotou“ a „dôstojnosťou“ bolo podľa niektorých zasvätených komentátorov veľmi skoro po uverejnení Deklarácie považované za obrovskú chybu.[28]

Po druhé, tento prístup vzbudil pochybnosti u cirkví na západe, ktoré v reakcii na ňu vyjadrili obavu, či ešte stále existuje spoločný základ pre debatu o ľudských právach s ruskou pravoslávnou cirkvou.[29] Nakoľko bol jedným z hlavných cieľov „ľudskoprávneho angažmánu“ ruskej pravoslávnej cirkvi aj prehĺbenie spolupráce s ostatnými kresťanskými cirkvami (predovšetkým s katolíckou),[30] bolo zotrvanie na pozíciách Deklarácie neúnosné aj politicky, resp. strategicky.

Cirkev teda revidovala svoju koncepciou ľudských práv spôsobom, aký sme popísali v predošlej kapitole. Teda ľudskú dôstojnosť považuje za ničím nepodmienenú kvalitu každého človeka, ktorá mu bola daná od Boha. Potrebu vytvorenia spojivka medzi ľudskými právami a morálnymi povinnosťami dosiahla zavedením pojmu „dôstojný život“, ktorý vyjadruje súlad s Božími príkazmi zhmotnenými v pravidlách morálky.

Pri porovnaní oboch zmienených dokumentov nikto nemôže prehliadnuť fakt, že pre oba je pojem ľudskej dôstojnosti kľúčový. Obsahujú ho dokonca aj vo svojich názvoch a zo systematickej stránky sú rozoberané na ich začiatkoch. Rozpornosť v ich obsahu však indikuje, že samotná cirkev v priebehu diskusie nemala vo veci úplne jasno a hľadala optimálne riešenie, ktoré by odpovedalo na všetky stanovené ciele.

Záver

Ľudská dôstojnosť je žriedlom, zdrojom, legitimizátorom, „prvotnou príčinou“ existencie ľudských práv. Táto charakteristika nevyplýva len z analýzy, ktorú sme urobili v jednotlivých kapitolách tohto článku, ale aj z diskusie a ostatných odprezentovaných príspevkov na aktuálnej konferencii. Pritom žiaden z nich, až na tento náš, nepojednával o striktne náboženských pohľadoch na ľudskú dôstojnosť. Prečo sa teda na ľudskú dôstojnosť hľadí presne takou optikou, akou by sa na ňu hľadelo v prípade, žeby bola výlučne, alebo aspoň prevažne, inšpirovaná kresťanstvom?

Podľa nášho názoru je to spôsobené tým, že aj naše sekulárne a „postkresťanské“ spoločnosti stoja vo svojej podstate na náboženských premisách, ktoré sú možno nominálne „dekristinianizované“, ale vo svojej podstate ich plauzibilita bez náboženských zdôvodnení neobstojí. Áno, sme si vedomí, že uvedená téza je značne kontroverzná. Preto ju v krátkosti rozvedieme a vysvetlíme. Použijeme pritom eliminačnú metódu – vylúčením ostatných alternatívnych vysvetlení podporíme platnosť našej tézy.

Najprirodzenejšie alternatívne vysvetlenie sa nám núka v podobe odvodenosti ľudskej dôstojnosti z „ľudskej prirodzenosti“. Zástanca našej tézy by síce mohol namietať, že aj ľudská prirodzenosť a jej spojenie s ľudskou dôstojnosťou je hlboko podmienené kresťanských chápaním prirodzeného práva. Oponent by na to mohol kontrovať tým, že poukáže na „predkresťanské“ prirodzenoprávne koncepcie, resp. na tie „post- kresťanské“.

Naša odpoveď na antické pohanské prirodzené právo by však poukázala na jej nie univerzalistický charakter. Otroci, ale aj iné skupiny obyvateľstva, neboli považovaní za „dôstojných“ v našom chápaní tohto slova. Dôstojnosť sa dala rovnako stratiť ako aj získať, pričom niekedy to ani nemuselo závisieť o vôle dotknutého subjektu.

Reakcia na „humanistické korene“ ľudskej dôstojnosti by bola v tom zmysle, že takmer všetci humanisti boli deistami, teda predpokladali existenciu Boha ako garanta ľudskej dôstojnosti, v minimalistickej verzii aspoň ako prvotného hýbateľa, ktorý stvoril svet a v ňom aj človeka, a viacej už do sveta nezasahuje. A nepodmienenosť a univerzálnosť ľudskej dôstojnosti je v porovnaní s predošlým obdobím vo vzťahu kontinuity, nie diskontinuity. Ak argumentovali „prirodzenosťou“ ľudskej dôstojnosti, poukazovali predovšetkým na jej neodňateľnosť zo strany svetskej aj cirkevnej moci, a vo svojej podstate to bol apel výrazne biblický. Humanizmus je tiež odpoveďou na vznikajúcu náboženskú pluralitu, potrebu dosiahnutia spoločného menovateľa pri budovaní modernej spoločnosti. Ľudská prirodzenosť ako zdroj ľudskej dôstojnosti bola teda odpoveďou na dobovú potrebu zaistenia vzájomného spoločenského porozumenia medzi rôznymi kresťanskými denomináciami (zahŕňajúc však už aj židov). Napriek tomu, že sa už prvoplánovo neodvolávala na autoritu Boha, implicitne ju predpokladala.

Ak teda hľadáme zdroj ľudských práv, a nachádzame ho v ľudskej dôstojnosti, nemali by sme sa čudovať, keď prídeme na to, že ide o záležitosť kultúrne podmienenú, s jasnými náboženskými afiliáciami v kresťanstve. Aj ortodoxná ľudskoprávna diskusia túto našu hypotézu potvrdila. Pretože hoci bola ruská pravoslávna cirkev z rozličných dôvodov v posledných desaťročiach „odstrihnutá“ od kontaktu so svetom a so slobodnou občianskou spoločnosťou doma, tak v relatívne krátkom čase dospela k záverom, ktoré „konzervatívne“ kresťanské cirkvi na západe majú vo vzťahu k ľudským právam už roky. A to je jednak uznanie ich dôležitosti, fundamentálnosti a pozitívnosti na jednej strane, ale zároveň upozorňovanie na ich občas prílišný individualizmus a antropocentrizmus na strane druhej.

Text vznikl jako výstup konference Weyrův den právní teorie, která byla pořádána Právnickou fakultou Masarykovy univerzity v Brně, a byl publikován též v oficiálním sborníku příspěvků z této konference.


[1] Pre chronológiu vývoja postojov ruskej pravoslávnej cirkvi k ľudským práva porovnaj: STOECKL, Kristina. The Russian Orthodox Church and Human Rights. London, New York: Routledge, 2014, s. 42-68.

[2] Ruská federácia je právnym sukcesorom všetkých medzinárodných dohôd, ktoré ratifikoval ZSSR (porov. čl. 137 odst. 2 Ústavy Ruskej federácie). V kontexte nášho článku ide predovšetkým o Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966), Medzinárodný pakt o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach (1966), Dohovor o právach dieťaťa (1989), Dohovor proti mučeniu a inému krutému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (1984), Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (1975), a mnohé ďalšie. Navyše pristúpila Ruská federácia k Európskemu dohovoru o základných ľudských právach a slobodách v roku 1996, čím sa dostala pod jurisdikciu Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“). V tomto kontexte je vhodné spomenúť čl. 15 ods. 4 ústavy Ruskej federácie (porov. tiež čl. 17 ods. 1), ktorý zakladá prednosť medzinárodných dohôd o ľudských právach a slobodách pred vnútroštátnym právom.

[3] Tu narážame na niektoré, v očiach ruskej pravoslávnej cirkvi kontroverzné, rozsudky ESĽP, napr. Metropolitná cirkev Besarábie proti Moldavsku zo dňa 27. 3. 2002 (45701/99), Sväto-Michalská farnosť proti Ukrajine zo dňa 24. 9. 2007 (77703/01), Alexejev proti Rusku zo dňa 11. 4. 2011 (4916/07, 25924/08, 14599/09), Moskovská pobočka armády spásy proti Rusku zo dňa 5. 1. 2007 (72881/01), Scientologická cirkev v Moskve proti Rusku zo dňa 5. 4. 2007 (18147/02), Barankjevič proti Rusku zo dňa 26. 10. 2007 (10519/03), Kuznecov a ďalší proti Rusku zo dňa 11. 1. 2007 (184/02).

[4] Napr. Všeobecná deklarácia ľudských práv vo svojej preambule obsahuje formuláciu, že „uznanie vrodenej dôstojnosti a rovnakých a nescudziteľných práv všetkých členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru na svete“. Ďalej v čl. 1 pokračuje, že „všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti i právach“. Podobne aj preambula dodatkového protokolu č. 13 k Európskemu dohovoru o ochrane základných práv a slobôd spomína „vrodenú dôstojnosť všetkých ľudských bytostí“ (v súvislosti so zákazom trestu smrti). Charta základných práv EÚ venuje celú prvú hlavu ľudskej dôstojnosti, ktorá okrem iného (právo na život, právo na nedotknuteľnosť osoby, zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, zákaz otroctva a nútených prác) obsahuje konštatovanie, že „ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná – musí byť ochraňovaná a rešpektovaná.“

[5] Porovnaj: RUSSIAN ORTHODOX CHURCH. The Russian Orthodox Church´s Basic Teaching on Human Dignity, Freedom and Rights (official translation) [online]. 2008 [cit. 2015-06-26] Dostupné na: www.mospat.ru/en/documents/dignity-freedom-rights/ (ďalej len „Doktrína“), I. 1.

[6] Tamtiež.

[7] Doktrína, I. 2.

[8] Doktrína, I. 4.

[9] Doktrína, I. 5.

[10] Doktrína, II. 2.

[11] Doktrína, III. 3.

[12] YANNOULATOS, Anastasios. Eastern Orthodoxy and Human Rights. International Review of Mission. 1984, roč. 73, č. 289, s. 465.

[13] YANNOULATOS, 1984, s. 466.

[14] YANNOULATOS, Anastasios. Orthodoxy and Human Rights. Facing the World. Orthodoxy Christian Essays on Global Concerns. Ženeva: World Council of Churches, 2003, 49-78., s. 55.

[15] GUROIAN, 243.

[16] YANNARAS, Christos. The Freedom of Morality. 1. vydanie. Crestwood: St. Vladimirʼs Seminary Press, 1984. 272 s. Str. 22-27.

[17] YANNARAS, Christos. Human Rights and the Orthodox Church. In CLAPSIS, Emmanuel (ed.). The Orthodox Churches in the Pluralistic World: Ecumenical Conversation. Brooklin: WCC Publications, 2004, s.88.

[18] YANNARAS, 1984, s. 19-21.

[19] YANNARAS, 1984, s. 195-230.

[20] STOECKL, s. 16.

[21] YANNARAS, 2004, s. 85.

[22] YANNARAS, 2004, s. 86.

[23] YANNARAS, 2004, s. 88.

[24] MAKRIDES, s. 312.

[25] MAKRIDES, s. 306-10; STOECKL, s. 18.

[26] Napr. už samotný fakt, že jej predsedá Moskovský patriarcha a sídli v priestoroch hlavného sídla Moskovského patriarchátu, naznačuje, že tu existujú silné prepojenia. Porovnaj: MOSPAT.

[27] Deklarácia.

[28] STOECKL, s. 58.

[29] CONFERENCE OF EUROPEAN CHURCHES. Human Rights and the Churches. Joint Comunique of the Meeting of Experts from the Russian Orthodox Church and the Church and Society Commision of the Conference of the European Churches. FaithinEurope.org [online]. [cit. 2015-06-26] Dostupné na: http://www.faithineurope.org.uk/moscow3.html

[30] STOECKL, s. 106-118.

Hodnocení článku
100%
Pro hodnocení článku musíte být přihlášen/a

Diskuze k článku ()

Pro přidání komentáře musíte být přihlášen/a

Související články

Další články