Zastáva názor, že majú povahu blízku prameňom práva a de lege ferenda navrhuje právne zakotvenie možnosti ich uzatvárania s jasným stanovením ich právnej povahy ako prameňov práva sui generis. Vhodný zdroj inšpirácie predstavuje nemecká, slovenská a španielska právna úprava.
1. Neudržateľnosť súčasného stavu
Konfesné právo zaujíma v systéme právnych vied samostatné postavenie, nie je súčasťou žiadneho iného právneho odboru. Predovšetkým je treba zdôrazniť, že konfesné právo nie je v žiadnom prípade akýmsi pododborom správneho práva, i keď prieniky medzi obomi odbormi existujú – napr. konanie o registrácii náboženského spoločenstva je nepochybne správnym konaním.[1] Nie je preto možné s úspechom uvažovať o prameňoch konfesného práva ako o prameňoch správneho práva. Príkladom neudržateľnosti tohto prístupu je snaha podradiť zmluvy uzatvárané od roku 1994 medzi štátom a náboženskými spoločenstvami (zastupovanými Českou biskupskou konferenciou a Ekumenickou radou cirkví v Českej republike) pod inštitút verejnoprávnych zmlúv podľa časti piatej správneho poriadku.
Odborníčka na správne právo Lucia Madleňáková vo svojom detailnom rozbore najnovšej Dohody o duchovnej službe uzavretej medzi Väzenskou službou Českej republiky, Ekumenickou radou cirkví a Českou biskupskou konferenciou v roku 2013 (ďalej len „dohoda o väzenstve“) dospieva k záveru, že táto dohoda je špecifickým typom verejnoprávnej zmluvy a podlieha preto časti piatej správneho poriadku, a to so všetkými dôsledkami, ktoré z tejto kategorizácie vyplývajú.[2] V prípade analýzy Dohody o duchovnej službe v rezorte Ministerstva obrany uzavretej medzi Ministerstvom obrany, Ekumenickou radou cirkví a Českou biskupskou konferenciou v roku 1998 v znení dodatku z roku 2012 (ďalej len „dohoda o ozbrojených silách“) autorka dospieva k rovnakému záveru: „I když její uzavření není předpokládáno právním předpisem, její typ není upraven správním řádem a strany při jejím uzavírání nebyly co do upravované materie vázány zákonem, jelikož zákon o dané materii mlčí, obsah této smlouvy jednoznačně zakládá vojenským duchovním subjektivní práva a povinnosti veřejnoprávní povahy […]. Namístě je však spíše řečnická otázka, zda se touto dohodou nenahrazuje činnost zákonodárce, který by měl alespoň rámcově fungování duchovních v armádě upravit. Jedná se tak o smlouvu veřejnoprávní.“[3]
Je evidentné, že právna povaha zmlúv uzatváraných medzi náboženskými spoločenstvami a štátom zostáva nejasná. Úvahy Lucie Madleňákovej celkom zodpovedajú dogmatike správneho práva a zrejme i možnostiam platného právneho poriadku, nakoľko podradenie týchto zmlúv pod inštitút verejnoprávnych zmlúv podľa časti piatej správneho poriadku sa javí ako jediné možné. Ako však bolo uvedené vyššie, konfesné právo je svojbytným právnym odborom a nie je možné nazerať naň prizmou správneho práva. Jiří Rajmund Tretera a Záboj Horák sa preto prikláňajú k názoru, že zmluvy uzatvárané medzi náboženskými spoločenstvami a štátom majú povahu blízku prameňom práva.[4] Rozhodne však nie sú formou správnej činnosti, ktorou je verejnoprávna zmluva podľa časti piatej správneho poriadku.
Nedostatkom platného zákona o cirkvách je, že tieto zmluvy ako prameň konfesného práva nijakým spôsobom neupravuje, a to napriek tomu, že v dobe, kedy bol tento zákon schválený, už niekoľko rokov veľmi úspešne pôsobili vojenskí kapláni v Armáde Českej republiky, a to v právne organizovanej duchovnej službe zriadenej rozkazom ministra obrany práve na základe dohody o ozbrojených silách.[5]
Zásadné opomenutie zákonodarcu upraviť preukázateľne životaschopný, dlhodobou praxou odskúšaný a veľmi účinný prameň konfesného práva zákonom rozhodne neprináša žiaducu právnu istotu. Je dokonca možné, že tento stav je v rozpore so zásadou enumerácie verejnoprávnych pretenzií, upravenou čl. 2 ods. 3 Ústavy Českej republiky. Lucia Madleňáková len veľmi extenzívnym výkladom zákona o ozbrojených silách dochádza k záveru, že dohoda o ozbrojených silách nie je protizákonná.[6]
Zákonodarcovi by zaiste prospela znalosť cirkevného práva, nakoľko práve kanonisti venujú veľkú pozornosť otázke recepcie nových predpisov cirkevného práva, a to vrátane riešenia situácie, kedy predpis nie je prijatý a dodržiavaný.[7] V platnom zákone o cirkvách nachádzame napr. inštitút tzv. zvláštnych práv, ktorý práve v oblasti upravenej dohodou o väzenstve možno obísť. Stačí, ak sa náboženské spoločenstvo, ktorému nebolo priznané príslušné zvláštne právo [§ 7 ods. 1, písm. b) zákona o cirkvách], stane členom Ekumenickej rady cirkví a môže poskytovať duchovnú starostlivosť vo väzniciach bez ohľadu na to, či jej bolo toto tzv. zvláštne právo priznané, a to priamo na základe dohody o väzenstve: „Z uvedeného je tak vidno, že využitím smluvní svobody se církve dostávají do veřejného prostoru i přes striktní omezení, které jim klade [zákon o církvích].“[8]
Táto skutočnosť je dôkazom absurdnosti inštitútu tzv. zvláštnych práv, na ktorú odborníci na konfesné právo dlhodobo upozorňujú.[9] Pritom „[povinnost] církve a jejích členů pečovat mj. o uvězněné vyplývá bezprostředně z normy pozitivního božského práva: „Byl jsem ve vězení, a přišli jste za mnou.“ (Mt 25, 36) Péče o vězně představovala v církvi vždy významnou a obecně uznávanou složku charitativní činnosti. Teprve komunistický režim ve svých totalizujících ambicích bránil duchovním v přístupu do vězení […].“[10] Viazať právo poskytovať duchovnú starostlivosť vo väzniciach na priznanie tzv. zvláštneho práva je preto urážkou celého kresťanského spoločenstva, a teda urážkou veľkej časti obyvateľstva Českej republiky.
Obdobné možnosti obchádzania systému tzv. zvláštnych práv sa ponúkajú aj v oblasti poskytovania duchovnej starostlivosti v ozbrojených silách. Lucia Madleňáková píše: „Uvedená dohoda tak nabourává smysl zvláštního práva konat duchovní službu v ozbrojených silách, což ale považuji spíše za kladný výsledek smluvní volnosti, kterou církve disponují. Vzhledem k výše uvedenému by bylo záhodno zamyslet se nad smyslem přiznávání určitých zvláštních práv církvím a ptát se, zda smluvní volnost církví jako soukromoprávních osob není tou cestou, jak církvím umožnit zkvalitňování veřejného prostoru a tím dát církvím postavení, které si zaslouží bez zbytečného nadměrného omezování jejich činnosti.“[11]
S týmito slovami nemožno nesúhlasiť, a preto sa vo svojom príspevku zameriam na návrhy, ktoré by v zmysle slov Lucie Madleňákovej mohli pomôcť nahradiť – dodávam celkom nahradiť – systém tzv. zvláštnych práv novou právnou úpravou vytvorenou na základe zmlúv uzatváraných medzi náboženskými spoločenstvami a štátom.
2. Štát a náboženské spoločenstvá sú rovnocenní partneri
Súčasná prax uzatvárania zmlúv medzi náboženskými spoločenstvami a štátom je dôkazom, že štát začal pristupovať k náboženským spoločenstvám ako k rovnocenným partnerom. Samotný fakt, že uzatvára – navyše bez jasného právneho základu – preukázateľne normatívne zmluvy s náboženskými spoločenstvami, dokladá, že sa nejedná o verejnoprávne zmluvy, ale skôr o zmluvy sui generis, a to veľmi podobné konkordátom. Práve konkordát je pomyselným najbližším príbuzným týchto zmlúv.
Fakt, že ostatné, nekatolícke náboženské spoločenstvá nedisponujú medzinárodnoprávnou subjektivitou a z nej vyplývajúcim právom uzatvárať vlastným menom medzinárodné zmluvy, nemôže byť v žiadnom prípade na ich ujmu. Štát musí pristupovať k náboženským spoločenstvám uznaným podľa svetského práva rovnocenne, paritne, nediskriminačne, i keď si náboženské spoločenstvá nikdy nebudú úplne rovné. Dôkazom toho je i práve spomínaná kontraktačná sloboda katolíckej cirkvi, ktorá vystupuje ako plnoprávny subjekt medzinárodného práva. Ako však uvádzajú Jiří Rajmund Tretera a Záboj Horák, „v oblasti českého právního řádu případné uzavření konkordátní smlouvy paritu náboženských společenství nenarušuje, ale posiluje.“[12] Práve konkordátne štáty dokážu najlepšie uplatňovať inštitút zmlúv uzatváraných s náboženskými spoločenstvami.
Skôr než pristúpim k príkladom príslušnej právnej úpravy v zahraničí, musím sa už na tomto mieste aspoň v krátkosti vyrovnať s tvrdeniami, že štát je suverénom nad všetkým, čo sa nachádza na jeho území, obyvateľov a ich náboženské spoločenstvá nevynímajúc. Zástancovia týchto tvrdení sú toho názoru, že štát môže právne pomery náboženských spoločenstiev upraviť sám bez toho, aby ich počúval, ba principiálne i bez toho, aby ich vôbec vypočul. Škodlivosť podobných názorov podľa mňa spočíva v nedostatku znalosti či skôr v zámernom odmietnutí skutočnosti, že náboženské spoločenstvá sú – podotýkam, že z pohľadu svetského práva – inštitucionálnym prejavom náboženskej slobody jednotlivca.
Vratislav Bušek pri svojej rektorskej inštalácii v roku 1937 prehlásil: „Zatím zůstává faktem, že moderní, Boha zbavený svět, propadl největší krisi, kterou kdy prodělával. Zbaven metafysických základů své morálky, ztratil spolehlivou duchovní protiváhu proti omnipotenci státu.“[13] Štát, ktorý by sa pokúšal vztiahnuť svoju suverenitu i na vieru svojich obyvateľov, by bol štátom absolútnym, totalitným. Tí, ktorí popierajú, že štát a náboženské spoločenstvá sú prinajmenšom v otázkach spadajúcich do odboru konfesného práva rovnocennými partnermi, popierajú ústavne zaručenú náboženskú slobodu jednotlivcov.
Extrémnym prejavom uskutočnenia etatistických a protináboženských myšlienok je prípad francúzskej odluky z roku 1905. Primitívnosť tohto riešenia spočíva v totalitnom prejave domnelej suverenity francúzskeho štátu, totiž v odmietnutí inštitucionálnych prejavov náboženskej slobody jednotlivca. Francúzska republika sa snažila a dodnes snaží zaplniť tú časť verejného priestoru, z ktorej vyhnala náboženské spoločenstvá, kultom štátu. Dodávam, že nie príliš úspešne.
Nový zákon o slobode náboženskej viery by preto mal predstavovať razantný posun od nadmernej regulácie činnosti náboženských spoločenstiev zo strany podľa mnohých všemocného štátu smerom k zdôrazneniu náboženskej slobody jednotlivca. Tento hodnotový posun by mal byť zdôraznený v preambule zákona či v jeho úvodných ustanoveniach. České konfesné právo by sa malo konečne vrátiť k zdôrazneniu významu náboženských spoločenstiev v spoločnosti, a napraviť tak súčasné neprijateľné pozitivistické poňatie ich úlohy poňatím prirodzenoprávnym.
Text vznikl jako výstup konference Církev a stát, která byla pořádána Právnickou fakultou Masarykovy univerzity, a byl publikován též v oficiálním sborníku příspěvků z této konference.
[1] TRETERA, Jiří Rajmund, HORÁK, Záboj, Konfesní právo, Praha, 2015, s. 37–38.
[2] MADLEŇÁKOVÁ, Lucia, Církve a náboženské společnosti, Správněprávní aspekty jejich vzniku a činnosti. Praha, 2014, s. 129.
[3] Tamže, s. 141.
[4] TRETERA, Jiří Rajmund, HORÁK, Záboj. Konfesní právo. s. 86–88.
[5] Tamže, s. 204.
[6] MADLEŇÁKOVÁ, Lucia, Církve a náboženské společnosti, s. 136.
[7] Pozri napr. KROCZEK, Piotr. The Art of Legislation, The Principles of Lawgiving in the Church. Kraków, 2012, s. 215–231.
[8] MADLEŇÁKOVÁ, Lucia. Církve a náboženské společnosti. s. 131.
[9] Napr. PŘIBYL, Stanislav. Pojetí tzv. „zvláštních práv“ církví a náboženských společností podle zákona č. 3/2002 Sb. In: Revue církevního práva, Praha, č. 27–1/2004, s. 7–21; TRETERA, Jiří Rajmund. Zvláštní práva registrovaných církví a náboženských společností: obecný pohled. In: BENÁK, Jaroslav (ed.). Církev a stát, Sborník příspěvků z 19. ročníku konference. Brno, 2013, s. 7–8 alebo TRETERA, Jiří Rajmund, HORÁK, Záboj. Konfesní právo, s. 120.
[10] HRDINA, Antonín Ignác, Náboženská svoboda v právu České republiky, Praha, 2004, s. 185– 186. Podobne TRETERA, Jiří Rajmund, HORÁK, Záboj. Konfesní právo, s. 211–212.
[11] MADLEŇÁKOVÁ, Lucia. Církve a náboženské společnosti, s. 142.
[12] TRETERA, Jiří Rajmund, HORÁK, Záboj. Konfesní právo, s. 106.
[13] BUŠEK, Vratislav. Caesar nebo Ježíš. In: BUŠEK, Vratislav (ed.). Ročenka Univerzity Komenského za študijný rok 1936–37. Bratislava, 1938, s. 24.
Diskuze k článku ()