Vzťah teleologických a klasických noriem v európskom a národnom práve Zdroj: Fotolia

Vzťah teleologických a klasických noriem v európskom a národnom práve

V príspevku venujeme pozornosť zmenám, ktoré sa udiali v právnej vede v súvislosti s poznávaním procesov európskej integrácie a svetovej globalizácie. Tieto zmeny neustále prebiehajú. Kladiem si otázku, či sa v tejto súvislosti zmenila čisto vrchnostenská povaha monistického práva, či sa supranacionálne právo zakladá na autorite moci alebo na konsenze moci.

doc. JUDr. Ján Cuper, CSc.

Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave

doc. JUDr. Ján Cuper, CSc.

Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave

1. Namiesto normatívnej teleologická analýza

Súčasný liberálny právny pozitivizmus, ktorý vznikol ešte na začiatku 19. storočia v rôznych svojich podobách, bol v minulosti, ale je aj v súčasnosti, určujúcou filozoficko-právnou doktrínou pre normatívnu teórie práva.[1] Ňou vlastne pozitivizmus dosahuje svoje logicko-poznávacie možnosti. V právnej vede už od polovice minulého storočia, čoraz nástojčivejšie silnejú predstavy po zmene logicko-normatívnej poznávacej paradigmy za teleologickú-činnostnú poznávaciu paradigmu.

Vzniká preto otázka, prečo je nutná zmena poznávacej paradigmy v právnej vede na začiatku 21. storočia? Odpoveď je potrebné hľadať tak v ontologickom, ako aj gnozeologickom poznávacom základe štátoprávnej reality, na ktorú nadväzuje zmena poznávacieho diskurzu. Klasická filozofia práva dvadsiateho storočia ešte stále vnímala štátoprávnu realitu v ontologickom základe ako hierarchicky usporiadaný systém právnych noriem, ktoré sú produktom jednej suverénnej štátnej moci, ktorá im dáva právnu záväznosť aj sankciu, teda štátne donútenie pre prípad, že subjekty, ktorým je norma adresovaná, sa nesprávajú v súlade s dispozíciou normy, ktorá im niečo prikazuje, zakazuje alebo dovoľuje.

Štátom vytvorená právna norma sa tak na začiatku 20. storočia stáva ontologickým základom spoločenskej vedy nazývanej Pure Jurisprudence, čiže čistej právnej vedy na rozdiel od všeobecnej právnej vedy.[2] Čistá právna veda si na rozdiel od všeobecnej právnej vedy nehľadala odpovede na otázky o spoločenskom účele práva, postačilo jej skúmanie logickej nerozpornosti systému noriem. Dnešná pragmatický orientovaná právna veda zameriava svoju pozornosť najmä na skúmanie spoločenskej efektívnosti práva.

Tento všeobecne známy poznatok právnej vedy zdôrazňujeme len preto, aby sme ukázali na súčasné smerovanie právnej vedy, ktorá sa v súvislosti s integračnými procesmi a svetovou globalizáciou, čoraz viacej orientuje na rozpracovanie metód teleologicko-praxeologickej analýzy. Súčasná právna veda tak logický zameriava svoju pozornosť namiesto logicko-normatívnej, na teleologickú-účelovú analýzu spoločensko-právnej reality. Namiesto klasickej exkluzívnej suverenity zákonodarnej moci národného štátu na rozvoj diskurzu o inkluzívnej suverenite, ktorá sa delí medzi národný štát a integračné zoskupenia rôzneho druhu najmä na EÚ. Vzťah tohto nadštátneho spojenia štátov a národných štátov sa uskutočňuje nie na princípe obojstrannej lojality, spory sa riešia prostredníctvom súdu EÚ. V tomto modeli síce má svoje miesto ešte stále aj klasická norma, ale v integračných riadiacich integračných procesoch hrajú stále dôležitejšiu úlohu teleologické právne normy, ktorých pôsobenie si žiada novú prakseologickú, alebo pragmatickú behavioralnu analýzu.

2. Večný návrat k prirodzenému právu alebo nová sociologicko-právna doktrína v podobe pragmatizmu?

Už po prvej svetovej vojne v európskej právnej filozofii silnejú hlasy aby sa aj v právnej vede zaviedli vtedy moderné metodologické prostriedky, najmä aby sa právna veda orientovala na sociologické a psychologické poznávacie metódy procedúry a techniky. Na druhej strane sa do právnej vedy vracia prirodzenoprávna doktrína. V strednej Európe je to najmä prirodzenoprávny smer Svobodův,[3] ale aj sociologická škola. E. Ehricha a ďalších, ktorí do právnej vedy vnášajú hodnotové hodnotiace hľadiská, ktoré umožňujú poznať spoločensky účel práva ako prostriedku, ktorý má slúžiť subjektom práva k dosiahnutiu spoločenský prospešných cieľov.

Táto „dualita“ poznávacích prístupov k poznaniu práva pokračuje najmä v západných demokraciách celé 20. storočie a vyvoláva večný „návrat“ k prirodzenoprávnej doktríne v súvislosti s rozvojom demokracie a zavedením medzinárodne kodifikovaných katalógov „prirodzených“ ľudských práv aj do vnútroštátneho práva ústavného práva,[4] najmä po druhej svetovej vojne v súvislosti s európskym integračným procesom. Toto svojou povahou a pôvodom nadštátne /supranacionálne/ európske právo má vo svojom ontologickom základe konsenzuálnu /zmluvnú/ povahu. Signatárske štáty sa mu dobrovoľne podriaďujú a subjekty vnútroštátneho práva sa ním vo vzájomných vzťahoch riadia. Dokonca takéto právo aj podľa Ústavy SR, ak poskytuje väčší rozsah práv ako vnútroštátne právo, má prednosť pred vnútroštátnym právom.

Do centra záujmu právnej teórie v novodobej supranacionálnej doktríne, najmä tej, v ktorej sa objektom záujmu stáva človek a jeho prirodzené práva, sa stavia konsenzus. Právne zásady a princípy vznikajú v procese realizácie každodenných ľudských cieľavedomých činností, ako výsledok mnohorakého konsenzu. Na rozdiel od právnych zásad a princípov, právne normy obsiahnuté v zákonoch prijíma štátny orgán zastupiteľského charakteru /parlament/, sú jeho jednostranným v aplikácii práva nespochybniteľným prejavom vôle. Preto sa domnievame, že nie zákon ani norma práva, ale ľudská činnosť sa stáva ontologickým východiskom poznania práva pre postmodernú sociologicky či behaviorálne zameranú právnu vedu.

V tejto obnovenej snahe o návrat k ľudským hodnotám prirodzenoprávnej doktríne ide aj o „poľudštenie čistej právnej vedy“, najmä jej hraničných foriem „právneho normativizmu“, právnej exegézy, ale aj logického pozitivizmu, a najmä ide o snahu dať im rozmer spoločenskej užitočnosti.

3. Weinbergerov ištitucionalizmus ako „nová teória konania práva a demokracie“

V takejto kontrapozícii k normativizmu sa nachádza aj Weinbergerova „nová teória konania práva a demokracie“[5] ako príspevok k celej rade autorov, ktorí v ontologickej rovine skúmania práva vidia východisko v právno-inštitucionálnom prístupe. Preto v ontologickom základe poznania mechanizmov spoločenského pôsobenia práva v tejto teoretickej doktríne sa nenachádza norma práva, ale právny inštitút, alebo ako hovorí Weinberger inštitúcia.

Právne inštitúcie pritom v jeho chápaní je potrebné definovať ako „…komplexy noriem vzťahov k jestvujúcej, alebo týmito normami konštituovanej verejnej sfére späté do reálneho celku a sú inštitucionalizované ako spoločenské politiky, reálne inštitúcie pozostávajúce zo spleti noriem v reálií (osôb v inštitucionálnych úlohách a predmetov v normatívne určenej funkcii.“[6]

Aj keď Weinberger sa v tejto definícii právnej inštitúcie výslovne o ľudských cieľavedomých činnostiach nezmieňuje, na inom mieste pri vymedzovaní ontologického základu svojej inštitucionálnej teórie hovorí, že má na mysli jej ontológiu spoločenskej bytosti schopnej konania.[7] /Konanie a činnosť v ponímaní autora článku sú pojmy identické./ A štruktúra poznatkov jeho teórie má takú povahu, že poznatky možno uplatniť v procesoch uvažovania o konaní, pritom vo Weinbergerovom chápaní sa konanie považuje zrejme za ľudskú cieľavedomú činnosť, ktorá v klasickej právnej vede má podobu teórie právnych úkonov.

4. Dymamické chápanie práva. Právo ako cieľavedomá činnosť

Právny inštitút v zmysle normatívneho inštitucionalizmu je potrebné chápať ako  súhrn normatívnych činnosti  úkonov, ktoré vznikajú pri realizácii práva v spoločnosti. Obdobný inštitucionálny charakter majú aj globalizačné procesy či už na celosvetovej alebo európskej úrovni, ktoré sa realizujú pro-stredníctvom inštitútov supranacionálneho práva.

Pozitívne právo ako regulatívny prostriedok hrá v právnom štáte dôležitú, ale nie nezastupiteľnú úlohu. Pri regulovaní cieľavedomých procesov fungovania modernej spoločnosti, nemenej dôležitú úlohu v právnom poriadku integrujúcich sa štátov hrajú právne princípy, normy, ktoré vznikajú ako výsledok inštitucionalizácie nadnárodného charakteru, neraz môžu stáť nad normami vnútroštátneho pozitívneho práva, najmä pokiaľ určujú prirodzenoprávne činnosti spojené s realizáciou ľudských práv.

V tomto, pomenujme ho reálnym chápaním práva, sa jeho proces spoločenského pôsobenia môže skúmať jednak ako proces viacmenej zameraný na vytváranie noriem práva štátom, alebo inými inštitúciami demokratickej spoločnosti, ale tiež proces tvorby noriem supranacionálnej - nadštátnej povahy.

Z tohto poznatku rezultuje metodologický záver, že proces tvorby supranacionálneho konsenzuálneho práva nie je možné chápať iba ako jednoduchý odraz jestvujúcej spoločenskej reality integrujúcich sa štátov, ale skôr ako teleologický účelovo zameraný proces hodnotenia tejto reality z hľadiska potrieb integrácie, či už v podobe globalizácie alebo europeizácie, už menej sa v globalizačných normách zohľadňujú záujmy subjektov práva. Z toho môžeme vyvodiť záver, že v globalizačných teleologických normách globalizátor sprostredkovane, prostredníctvom teleologickej normy, adresuje subjektom globalizačného procesu cieľ globalizácie, ktorý je výsledkom nadnárodného konsenzu. Správna identifikácia cieľa subjektmi globalizačného procesu dáva im možnosť poznať hodnoty, ktoré sa majú prostredníctvom týchto globalizačných cieľov obsiahnutých v teleologických normách dosiahnuť. V teleologických normách, na rozdiel od noriem s klasickou štruktúrou, dominuje spoločensky účel, nie mocenský príkaz.

V tomto zmysle sa právne normy s klasickou štruktúrou, ako ich chápe právny normativizmus zo začiatku XX. stor., ktoré majú logickú štruktúru v podobe zákazov, príkazov a dovolení, sa dá poľahky odlíšiť od iných noriem práva, najmä od teleologických noriem konsenzuálneho supranacionálneho práva, ktoré vznikajú ako výsledok realizácie ľudských cieľavedomých globalizačných činností v supranacionálných inštitúciách, napríklad v Rade EÚ. Takéto normy majú vyslovene teleologickú štruktúru, obsahujú buď kvantitatívne alebo kvalitatívne vyjadrený cieľ  zámer, ktorý je potrebné pri realizácii takýchto noriem vnútroštátnymi subjektmi v procese realizácie dosiahnuť, na základe vopred dosiahnutej dohody.

5. Právo ako produkt ľudských cieľavedomých činnosti

Takto teória právneho inštitucionalizmu musí pri poznávaní práva dávať odpoveď v podstate na tri prelimináre otázky:

a) či aj právo ako zložitý spoločenský jav patrí do oblasti cieľavedomých ľudských spoločenských činností.
Na túto triviálnu otázku právna veda v postmoderne odpovedá áno.

b) dôležitá je tiež odpoveď na otázku, či supranacionálne právo je produktom ľudskej konsenzuálnej činnosti, alebo iba súhrnom vopred mocensky stanovených cieľov, ktoré majú slúžiť k realizácii konečných hodnôt vo sfére vnútroštátnych subjektov realizujúcich globalizačné ciele.

c) či behaviorálne orientovaná právna veda registruje rozdiel medzi normami hmotného a procesného práva v supranacionálnom práve.
Aj na tieto dve otázky je možno odpovedať kladne.

Právo, právne normy, právne inštitúcie, hierarchia právneho poriadku ako výsledok supranacionálnych právotvorných aj právno-realizačných procesov, tak isto ako aj konanie – činnosť orgánov aplikujúcich právo, sú buď produktom – výsledkom  formalizovanej ľudskej spoločenskej cieľavedomej činnosti, alebo objektom tejto činnosti. Normy procesného práva je pritom potrebné chápať ako prostriedok dosahovania normatívnosti, ktorá je obsiahnutá v normách hmotného práva. V právnom štáte právne inštitúty môžu fungovať len vo vzájomnej jednote noriem hmotného a procesného práva.

Tento poznatok možno bezo zvyšku aplikovať aj pri poznávaní procesu celosvetovej globalizácie a európskej integrácie, ktoré sa uskutočňujú prostredníctvom nadnárodnej a nadštátnej inštitucionalizácie práva prostredníctvom k tomu účelu prispôsobených teleologických noriem, ktoré buď stanovujú ciele postupu dosiahnutia cieľa, ale tiež konečný cieľ, ktorý sa má dosiahnuť.

Právna inštitucionalizácia spoločenských vzťahov v rovine európskej integrácie, ako aj celosvetovej integrácie, sa takto môže chápať ako cieľavedomé pôsobenie ľudí a inštitúcií, ktoré je zamerané na regulovanie ľudského vedomia – vytváranie globalizačných doktrín a regulovanie konania (činnosti) ľudí a inštitúcii globalizovaných spoločnosti na dosahovanie konsenzu. Konsenzus je pre fungovanie zmluvnej spoločnosti nevyhnutnou podmienkou jej existencie.

6. Aký pôvod má legitimita globalizačných noriem

Žiaľ, doposiaľ väčšina právnych pozitivistov stavia právo v podobe právnych noriem do úlohy osobitného druhu mocenského regulátora ľudských cieľavedomých spoločenských procesov. Už menšia pozornosť sa venuje právu ako objektu regulácie ľudských cieľavedomých činností, ktoré vnikajú ako výsledok skupinového, alebo celospoločenského konsenzu.

V procese realizácie každodenných existenčných činností vznikalo a vzniká prirodzené právo – prirodzený zákon. V jeho normotvornom základe nestojí mocenská legitimita štátu, ale každodenná morálna legitimita existencie integrovaných či globalizovaných spoločnosti. To globalizátori vštepujú novú hierarchiu hodnôt prostredníctvom supranacionálnych účelových teleologicky konštruovaných právnych noriem, ktoré sú zväčšia obsiahnuté v konsenzuálnom supranacionálnom práve, ktoré nie je možné definovať ani ako medzinárodné, ani ako vnútroštátne právo. V skutočnosti, najmä európske právo, t.j. právo Európskej únie, má nadštátu povahu. Jemu sa štáty podriaďujú dobrovoľne na základe spoločne akceptovaných hodnôt a princípov vyjadrených v primárnom práve EÚ, ale aj právu, ktoré vytvára súd EÚ v Luxemburgu.

Globalizácia a integrácia prostredníctvom supranacionálneho práva zatiaľ nezasahuje do všetkých oblasti spoločenského života, ale najmä do sféry ekonomiky voľného pohybu osôb a kapitálu, ale najmä ľudských práv.

Tieto, svojou povahou účelové teleologické nadštátne právne normy, však len postupne prenikajú do mocenskej sféry integrovaných štátov v podobe princípov, noriem a činností a až následne pôsobia na vytváranie inštitúcie vnútroštátneho práva ako sú manželstvo, zmluva, občianstvo a pod. Na ich konkretizáciu pritom členský štát má právo vydať aproximačnú normu, ktorá konkretizuje supranacionálnu normu EÚ na nacionálnu úroveň. Tak dospievame k poznatku, že až štátne donútenie orgánov členského štátu a forma, ktorú im dáva aproximačný orgán členského štátu z nich robí mocenské právo. V tomto komplikovanom procese sa spoločenské inštitúcie členských štátov a EÚ stavajú objektom prirodzenej inštitucionalizácie ako aj inštitucionalizácie cez svoju vlastnú právotvornú vôľu, na ktorú má vplyv tak supranacionálne, ako aj mocenské vnútroštátne právo.

Obidva inštitucionalizačné procesy vzniku práva majú však jeden spoločný ontologický základ, ktorý vychádza z poznania potrieb subjektov práva členských štátov, ktorých prežitie aj prípadný blahobyt je určujúcim pre právotvornú vôľu oboch právotvornych subjektov EÚ aj členských štátov.

7. Normotvorná operacionalistika

Normotvornú operacionalistiku supranacionalného práva EÚ obstarávajú normy procesného práva, ktoré hovoria, ako je možne dospieť k vytýčeniu cieľa operacionalistických supranacionálnych teleologických noriem. Týmto normám, ktoré upravujú postup prijímania smerníc a nariadení EÚ hovoríme procedurálne pravidlá. Na vnútroštátnej úrovni členských štátov im korešponduje rokovací poriadok parlamentu, alebo tiež legislatívne pravidlá.

Každá ľudská cieľavedomá činnosť začína stanovením cieľa (cieľov) a realizuje sa úkonmi a operáciami do podoby výsledkov činnosti. Cieľ normy (práva), právnej inštitúcie, tak tvorí vzor budúcej činnosti subjektov práva.

V tomto zmysle sa normy pozitívneho aj prirodzeného práva chápu ako vzory budúceho konania (činnosti), líšia sa od iných noriem konania iba tým, že majú štátom stanovenú formu právnych predpisov, alebo majú formu individuálnych právnych aktov –medzinárodných zmlúv, alebo rozsudkov súdnej moci.

Postmoderný prístup ku skúmaniu právnych inštitúcií, z pohľadu realizácie ich spoločenskej efektívnosti, by mal vychádzať z poznávania obidvoch druhov právnych noriem, hmotných aj procesných.

Výsadné postavenie pozitívneho práva medzi ostatnými druhmi regulátorov cieľavedomých spoločenských činností vedie deliacu čiaru, ktorá rozdeľuje vnútroštátne moderné monistické právo na právo, ktoré je výsledkom cieľavedomej právotvornej – legislatívnej činnosti štátu, a to, ktoré je výsledkom spontánnej univerzálnej realizácie každodenných ľudských cieľavedomých činností, ktoré vznikajú v procese globalizácie. Túto dualitu práva však súčasná právna veda v dostatočnej miere zatiaľ neberie na vedomie.

Pritom práve táto nejednotnosť vznikania práva môže spôsobovať metodologické nejasnosti, najmä pri skúmaní efektívnosti realizácie práva v spoločnosti, najmä hodnotení prostredníctvom právnych noriem dosahovaných výsledkov.

Pri hodnotení pozitívneho práva by rozhodne nemali absentovať najmä hodnotové –morálne ukazovatele efektívnosti. Nestačí poznať jeho praxeologickú či ekonomickú efektívnosť. Tú v konečnom dôsledku máme zakotvenú aj v súčasnej slovenskej legislatíve. Slovenská legislatíva žiada od predkladateľa návrhu zákona, aby predložil k návrhu zákona vyjadrenie Ministerstva financií. Hodnotenie budúcej morálnej efektívnosti v širších spoločenských súvislostiach je ponechaná na parlament a všeobecnú rozpravu a nie na sociologicko-právny výskum.

Naopak sociálna efektívnosť „prirodzeného práva“, ktorá vzniká ako výsledok europeizácie slovenského práva po vstupe do EÚ, je výsledkom hodnotenia tak morálno-etických, ako aj ekonomických dopadov.

Ekonomickú efektívnosť pritom hodnotia inštitúcie EÚ tým, že stanovujú operacionalistické ciele pre členské štáty, ktoré ich v praktickej spoločenskej-právnej činnosti majú napĺňať. Teda stanovovať si na ich naplňovanie úkony, ktoré majú viesť k dosahovaniu operacionalistických cieľov[8], ktoré pred inštitúcie štátu postavil nie sám štát, ale Brusel. Tak v postmodernom práve dochádzame k pojmom “juristickej účinnosti“ – efektivnosti nariadení či odporúčaní EÚ. Bruselské inštitúcie nikdy nezabudnú zhodnotiť, ako adresáti nimi stanovených operacionalistických cieľov naplnili ich obsah konkrétnou činnosťou, aby dospeli k želateľným výsledkom, lebo to pre nich znamená najmä finančný prínos, zvýšenie blahobytu subjektov práva. Tu sa už ale dostávame mimo sféru konsenzuálneho práva a dostávame sa do vyššej mocenskej globalizovanej sféry.

Na rozdiel od sociálnej efektívnosti, ktorú v postmodernom práve štátov EÚ realizujú štáty EÚ. Juristickú efektívnosť charakterizuje ekonomická, resp. praxeologická výslednosť, ktorú hodnotí Brusel a jeho inštitúcie tým, že porovnajú operacionalistické ciele, ktoré stanovili vo svojich nariadeniach alebo smerniciach s výsledkami, ktoré sa dosiahli realizáciou týchto cieľov inštitúciami štátov EÚ. Toto porovnanie vždy vyznieva ako juristické hodnotenie právnej efektívnosti a nie sociálnej užitočnosti. Morálne hodnotenie sociálnej efektívnosti práva EÚ by totiž neumožňovalo orgánom EÚ stanoviť presnejšie ekonomické hodnotové kritériá, lebo sociálna efektívnosť práva sa hodnotí najmä kategóriami dobra, zla, spravodlivosti, nespravodlivosti, teda najmä prostredníctvom morálky. Juristická (právna) efektívnosť noriem umožňuje hodnotenie ich efektívnosti spoločenského pôsobenia iba z hľadiska účelnosti, prospešnosti a ekonomickosti, teda z pohľadu praxeológie, aké ekonomické výsledky norma práva, ktorú stanovil Brusel, priniesla pre subjekty EÚ.

V gnozeologickej teoreticko-metodologickej rovine právnej vedy vzniká tiež otázka, či sa právna (juristická) a sociálna efektívnosť práva zhodujú, alebo každá je vlastná iba jednému druhu práva.

Čo do všeobecného modelu spoločenského pôsobenia práva, sa najmä v súčasnom európskom kontinentálnom systéme postmodernej právnej kultúry len veľmi ťažko dá vidieť rozdiel medzi sociálnou a právnou efektívnosťou pôsobenia práva, najmä preto, že tak za pozitívnym, ako aj prirodzeným právom, je potrebné vidieť rovnaké formy inštitucionálneho spoločenského pôsobenia práva. Pritom nezriedka inštitucionálne pôsobenie prirodzeného aj pozitivistického pôsobenia práva si žiada inštitucionálnu súčinnosť tých istých právnych inštitútov, cez ktoré sa realizuje právo európskych inštitúcií a vnútroštátne pozitivistické právo. Jednotiacim sa v danom prípade javí realizácia rovnakých hodnôt, najmä ekonomických, ale aj morálnych, v širších súvislostiach. Aj preto sa návrh ústavy EÚ hodnotil ako ústava hodnôt, nie ústava noriem EÚ, ktoré mali znamenať hlboký inštitucionálno-hodnotový prerod nielen EÚ, ale aj štátov EÚ. Ústava pre Európu však neprešla ratifikačným procesom, nestala sa vnútroštátnou zmluvou novej, na štátnych princípoch inštitucionalizovanej Európy. Nahradila ju cieľovo orientovaná Lisabonská zmluva a iné integračné konsenzuálne právne dokumenty. V danom prípade zvíťazila moc nad konsenzom.

8. Kríza hodnotovo orientovanej európskej integrácie.

Aj keď nateraz štáty EÚ tento historický prevrat vo svojom hodnotovom-právnom systéme odmietli, to ale neznamená, že nová demokracia nestavia pred členské štáty EÚ úlohy, ktoré majú celospoločenský dosah. Súčasná svetová kríza to potvrdzuje, keď sa inštitúcie spoločnosti obracajú a žiadajú pomoc a neraz aj záchranu na štát, aj na EÚ. V tomto zmysle ani pozitívne právo štátu, ani konsenzuálne právo EÚ nemôže mať autonómne úlohy slúžiace len právu. V konečnom dôsledku by neraz išlo o tautologické úlohy. Cieľom práva sa tak javí napĺňanie sociálnej existencie občanov štátov aj občanov EÚ, čo je to isté.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa v súčasnej právnej vede môžeme stretnúť v podstate s dvoma druhmi prístupov ku skúmaniu efektívnosti práva v spoločnosti.

Prvý prístup, nazývame ho čisto pozitivistický, zbavuje právo prirodzených etických hodnotiacich kritérií. Prvoradým, v tomto prístupe chápania práva, sa javí logická nerozpornosť právneho poriadku, obsiahnutá v nariadení, smernici alebo zákone ako norma práva. V právnych predpisoch sa ale neuvádzajú prostriedky ako dospieť k dosiahnutiu spoločensky želaného konsenzu. Na druhej strane problém cieľa a prostriedku je jedným zo základných problémov skúmania spoločenskej efektívnosti práva všeobecnou právnou vedou, ale môžeme smelo povedať, že je základným problémom, najmä politickej filozofie. Tento prístup ku chápaniu práva bol a je pertraktovaný najmä v centralistických modeloch riadenia spoločnosti prostredníctvom práva.

Spravidla sa vymedzuje iba ako výsledok pôsobenia noriem práva, ktoré vytvoril štát na spoločenské vzťahy, ktoré normy takého práva regulujú prostredníctvom inštitúcií moderného štátu. Efektívnosť práva sa meria stupňom dosiahnutia vopred stanovených cieľov a výsledkov pôsobenia, pričom toto určenie sa chápe ako dostačujúce, aby sme nemuseli zahrnúť do hodnotenia všetky stránky ľudskej cieľavedomej činnosti skúmaných inštitúcií štátu. Tomuto prístupu sa tiež hovorilo „výsledkové“ (rezultatívne) chápanie efektívnosti. Malo aj svoju modifikovanú podobu, v ktorej sa redukovala sociálna účinnosť práva na porovnávanie cieľa a výsledku, najmä u tzv. teleologických účelových noriem, ktoré sa okrajovo uplatňovali najmä v rozpočtovom a daňovom práve v súvislosti s tzv. teleologickým chápaním národného hospodárstva, ktoré do štátovedy zaviedol K. Engliš.

Krajným prípadom potom boli normy „obsolentné“, ktoré síce v systéme noriem sú zavedené, ale nevyvolávajú nijaké sociálne efekty.

Druhý vyššie popísaný prístup akceptuje tak juristicko-logický, teleologicko-praxologický, ako aj hodnotovo-axiologický prístup ku skúmaniu práva, ktorý by mal byť ideálom poznania práva prostredníctvom právnej vedy, ale aj právnej praxe. Diskutovalo sa o ňom už v 30tých rokoch minulého storočia najmä prof. J. Sedláček.

Text vznikl jako výstup konference Weyrovy dny právní teorie, která byla pořádána Právnickou fakultou Masarykovy univerzity, a byl publikován též v oficiálním sborníku příspěvků z této konference.


Použitá literatura

BELLING, Vojtěch. Legitimita moci v postmoderní době. 1. vyd. Brno: Masarykova univerzita, Mezinárodní politologický ústav, 2009, 211 s. ISBN 978-80-210-5081-5.

ENGLIŠ, K. Ritschlovy námitky proti teleologické konstrukci státního hospodářství. In: Vědecká ročenka Právnické fakulty Masarikovy university v Brně XI. (1932).

FICHER, Peter. European Law - Európske právo. 3. vyd. Bratislava: Eurokódex 2009. ISBN 9788089363438.

HABERMAS, Jürgen. K ústave Európy. 1. vyd. Bratislava: Kalligram, 2012, 150 s. ISBN 978-80-8101-579-3.

KUBEŠ, Vladimír. Právní filosofie 20. století. 1. vyd. Brno: Masarykova univerzita, 1992. ISBN 80-210-0491-6.

SEDLÁČEK, J. Právni norma. In: Vědecká ročenka Právnické fakulty Masaríkovy university v Brně XI. (1932).

SEIDL-HOHENVELDERN, Ignaz. Mezinárodní právo veřejné. 1 vyd. Praha: ASPI, 2001, 415 s. ISBN 80-85963-82-5.


[1] KUBEŠ, Vladimír. Právní filosofie 20. století. 1. vyd. Brno: Masarykova univerzita, 1992, s. 50. ISBN 80-210-0491-6.

[2] Tamže, s. 14.

[3] KUBEŠ, Vladimír. Právní filosofie 20. století. 1. vyd. Brno: Masarykova univerzita, 1992, s. 83. ISBN 80-210-0491-6.

[4] Iná bola situácia v tzv. „Ostbloku“, kde sa pestovala jednotná marxisticko-leninská veda o štáte a práve, ktorá vychádzala dôsledne z právneho monizmu tj. jednoty práva ako ontologického základu pre právnu vedu.

[5] WEINBERGER, Ota. Inštitucionalizmus. Bratislava: Archa, 1995, s. 35. ISBN 80-7115-102-5.

[6] Tamže.

[7] Tamže, s. 19.

[8] V tejto súvislosti je potrebné súhlasiť s Wienbergerom, že „je účelné vychádzať z dvoch základných normatívnych operátorov: z operátora má byť a z operátora môže byť“ Tamže s. 25. V danom prípade Brusel stanovuje operatívne ciele „má byť“ inštitúcie štátov EÚ realizujú tieto normy zakotvené v Bruseli, úkonmi – normami má byť.

evropská integrace teorie práva Weyrův den právní teorie teleologické normy

Líbil se vám náš článek, prosím, ohodnoťte ho

Diskuze k článku 0 komentářů

Všechny komentáře se zobrazí po vstupu do diskuze

Vstoupit do diskuze

Nejoblíbenější články