Predkladaný príspevok sa zaoberá vplyvom internetového diskurzu na diskurz práva a politiky v ostatných rokoch. Vychádza z premisy, že pri výskume sociálnych javov sa nedá abstrahovať od ich sociálnej reflexie – sociálna reflexia sociálneho javu môže byť neadekvátna, skreslená, nepatričná, ale nemožno ju ignorovať, pretože má vplyv na sociálny jav. Dobrým príkladom sú normatívne systémy, ktoré ovplyvňuje to, čo si ľudia o nich myslia, ako ich vnímajú. Týka sa to nielen predstáv ľudí o tom, čo je obsahom noriem tvoriacich tieto normatívne systémy, ale aj toho, ako ich ľudia hodnotia. Na fungovanie právneho poriadku má veľmi významný vplyv to, čo si ľudia myslia, že je právo, bez ohľadu na to, či to zodpovedá skutočnosti. Vychádzam teda z premisy, že efektivita právnej regulácie, ale aj efektivita rozhodnutí orgánov verejnej moci, závisí od presvedčenia ľudí, čo je právo, resp., čo je a čo nie je v súlade s právom.[1]
Metodicky vychádzam z empirického poznania získaného metódou pozorovania, ktorého objektom boli diskusie na sociálnych sieťach, na diskusných fórach, videá z rôznych politických a spoločenských aktivít vrátane videí vyhotovovaných niektorými slovenskými a českými youtubermi a diskusií k nim. Tieto poznatky nadobúdam už roky. Niektoré z nich som príkladmo prezentoval v podobe printscreenov v powerpointovej prezentácii pri vystúpení na konferencii. Empirické poznatky získané metódou pozorovania v príspevku analyticky spracúvam. Vrátim sa k východiskovej premise: niekedy sa príliš sústreďujeme na určitý spoločenský jav, jeho podstatu, racionálnu analýzu, a menšiu pozornosť venujeme jeho spoločenskému vnímaniu a tomu, akým spôsobom sa stáva predmetom spoločenského – často iracionálneho – diskurzu. Jav a diskurz o jave však v prípade sociálnych procesov, ale ani normatívnych systémov a ich aplikácie, nemožno úplne oddeľovať.[2]
V prípade diskurzu o práve si treba všímať dve základné roviny percepcie a reflexie: • vnímanie normativity práva a naratíva o normativite práva,• vnímanie orgánov verejnej moci, ich činnosti a rozhodovacej praxe a zodpovedajúca naratíva.
O týchto spoločenských javoch vznikajú dva navzájom si konkurujúce diskurzy – diskurz právotvorcu, orgánov verejnej moci a jurisprudencie na jednej strane a laický, alternatívny diskurz práva na strane druhej. Ak by som mal vyjadriť podstatu ich vzťahu a konfliktu jedinou dichotómiou (hoci výstižných by ich bolo viac), zvolil by som dichotómiu jednoduchosti a zložitosti.[3]
Všetci sme mali mnoho príležitostí zúčastniť sa na podnetných vedeckých konferenciách, diskusiách o právnych problémoch, prečítať mnoho odborne vysoko fundovaných a argumentačne skvelých textov o práve. Tento svet práva má však jeden problém. Veľká časť ľudí ho nepozná a nerozumie mu – pritom sa od nich očakáva, že ho budú rešpektovať. Ak väčšina ľudstva neporozumie odbornému diskurzu fyzikov, nemá to príliš vážne spoločenské dopady. Môžeme si to však s ohľadom na špecifickú zodpovednosť nášho povolania dovoliť my? Právnici v legislatíve, v aplikačnej sfére, akademici?
Vytvárane si vlastný, zložitý, často nezasväteným nezrozumiteľný diskurz. Máme tendenciu menej si všímať si iný svet práva – svet laického diskurzu práva, ktorý sa uplatňuje práve najmä na internete, osobitne na sociálnych sieťach a na diskusných fórach. Ide o často neadekvátny diskurz, ktorý neraz charakterizuje skreslené a obmedzené poznanie jednak právnej úpravy, jednak faktov, len útržkovitá znalosť práva bez poznania systémových väzieb, účelové, emóciami podfarbené argumentačné línie a výklad značne vzdialený všetkým pravidlám logiky a sémantiky. Tento svet – „pa právo“ – bujnie na šírych lánoch nielen slovenského internetu, prihnojované úpadkom kritického myslenia, spoločenskou skepsou, sociálnym vylúčením, chudobou, ale aj cynizmom, nárastom agresivity a egoizmu v spoločnosti, a vytvára vlastnú subkategóriu antisystémových prúdov a hoaxov. Kladiem si otázku, prečo vlastne kritizovaná zložitosť odborného diskurzu práva a o práve existuje. Nepochybne súvisí s aktuálnou komplikovanosťou právneho systému. Pýtam sa však sám seba: nie je niekedy táto zložitosť účelová, motivovaná snahou o exkluzivitu odborného diskurzu práva? Riziká zložitosti odborného diskurzu práva a o práve sú pritom zjavné, keďže vedú k odcudzenosti tohto diskurzu od „bežných adresátov práva“, čím sa regulatívna účinnosť práva znižuje.[4]
Nikto nepozná skutočný presný rozsah rozšírenia a sympatií k tomu alternatívnemu diskurzu práva. Presný sociologicko-právny výskum v tomto smere by bol metodicky veľmi náročný a obávam sa, že aj nespoľahlivý. Existuje však dosť indícií, že môže ísť o vážny problém, čo možno dokladovať empíriou internetových diskusií a sociálnych sietí. Pri sledovaní „alternatívneho diskurzu práva“ a jeho dopadov na spoločenský život vrátane politiky si spomínam na štúdie moci M. Foucaulta. Moc podľa Foucaulta je pomenovanie, ktoré sa prepožičiava istej komplexnej strategickej situácii v danej spoločnosti. Táto formulácia vychádza z chápania dejín ako fragmentovaného, nekontinuálneho, na rôznych úrovniach sa odohrávajúceho boja medzi silami v spoločnosti, v rámci ktorého dochádza k nastoľovaniu mocenskej konštelácie, ktorú Foucault nazýva komplexnou strategickou situáciou v spoločnosti. Táto konštelácia sa reprodukuje prostredníctvom mechanizmov, ktorými sú vytvorenie normy, to jest v podstate arbitrálne odlíšenie normality a subnormality; mechanizmy, ktorými sa indivíduá „normalizujú“, kontrola dodržiavania noriem, vymedzenie diskurzov, v rámci ktorých sa pristupuje k realite, ktoré vymedzujú vedenie a určujú pravdu a hodnoty. „Nové vstupuje na scénu histórie v dobách, keď je narušená hladká reprodukcia systému. V normálnych časoch prebieha zápas len v latentnej podobe – vzpurné sily sú totiž vytlačené do podzemia.“ Podľa Foucaulta politika je pokračovaním vojny v časoch, ktoré sa zvyknú označovať ako obdobie mieru a ktoré P. Barša nazval „normálne časy“. Sú to periódy relatívneho pokoja po vojnách, revolúciách či spoločenských prevratoch, keď určité sily v spoločnosti prevládnu. V tomto období sa v spoločnosti uplatňujú mechanizmy, ktoré prispievajú k účelu zachovania určitej dosiahnutej mocenskej konštelácie. „V revolučných dobách je toto vylúčenie spochybnené.
Marginalizované sily vystupujú z podzemia na povrch. Nad usadeninami minulosti i projekciami budúcnosti získava dočasnú prevahu prítomný zápas. Z neho potom povstáva nová forma panstva […] Genealogická história sa snaží nahmatávať práve túto bezčasovú a bezmiestnu hru nových podmanení, vojnu interpretujúcich vôlí, ktoré do seba narážajú nielen medzi jednotlivcami a skupinami, ale aj v ich vnútri.“ Sledujúc aktuálnu zmenu právneho a politického diskurzu si kladiem otázku, v akých časoch to vlastne žijeme. Normálnych, či už revolučných? Zmena spoločenského diskurzu o práve je znepokojujúcim trendom. Môže povzbudzovať rôzne prípady protiprávneho konania, či prípady zneužívania práva, spochybňovanie autority orgánov verejnej moci a destabilizáciu spoločnosti. Negatívne dôsledky alternatívneho diskurzu práva možno pozorovať na celospoločenskej úrovni, ale aj v rovine individuálnych spoločenských vzťahov. V rovine celospoločenskej možno povedať, že presvedčenie o nezákonnosti a o nespravodlivosti vedie v časti spoločnosti k politickej radikalizácii. Empirické poznanie nasvedčuje tomu, že je významný prienik medzi antisystémovými politickými prúdmi a nositeľmi alternatívneho diskurzu práva. Pokiaľ ide o individuálne spoločenské vzťahy, v praxi sa množia prípady zneužívania verejných subjektívnych práv najmä politického charakteru, ktoré pritom často súvisia s oným diskurzom „pa práva“. Z kombinácie obmedzených poznatkov a neobmedzeného sebavedomia sociálnych sietí sa rodí neraz nesprávne presvedčenie, že človek má právo konať určitým spôsobom, a naopak napríklad sudca či polícia že koná protizákonne. Ako sa hovorí, na internete má človek pravdu vždy, lebo vždy sa nájde niekto, kto mu prisvedčí. Virtuálny svet vytvára polouzatvorené komunity, ktoré sa navzájom utvrdzujú v správnosti určitého diskurzu a medzi ktorými sú hostilné antagonizmy, ktoré znemožňujú rozumnú diskusiu založenú na argumentoch. Internet sa stal médiom, ktoré hrozí potenciálom na oslabenie až deštrukciu racionality spoločenského diskurzu, vrátane diskurzu práva, ako aj oslabením až deštrukciou rešpektu k orgánom verejnej moci. Riešenie, ako sa s meniacim sa laickým diskurzom o práve vysporiadať, by nepochybne muselo sčasti ísť poza medze jurisprudencie. Je otázkou aj na iné spoločenskovedné odbory, ako „vychovávať“ verejnosť, najmä však mladú generáciu, k väčšiemu rešpektu k právu a k inštitucionalizovaným i neformálnym autoritám. Pre stabilitu spoločnosti je kľúčové, aby adekvátny odborný diskurz o práve prevládol nad skresľujúcim laickým diskurzom. Verejná mienka musí byť na strane skutočného práva a nie „pa práva“. Pokiaľ v spoločnosti bude silnieť presvedčenie, že právo nedodržujú a vždy v súlade s ním nepostupujú ani orgány verejnej moci, bude ťažké tento stav docieliť. Primárnym záverom preto musí byť konštatovanie, že najlepšou cestou k presvedčeniu verejnosti, že právo treba dodržiavať, je dodržiavanie práva zo strany orgánov verejnej moci. V časoch krízy ako prvé zlyhávajú tie najzložitejšie systémy. Ak je právo a diskurz práva taký zložitý, že už aj právnici majú niekedy problém sa v ňom zorientovať, právny normatívny systém nemôže byť efektívny a jeho vlastná zložitosť nevyhnutne vedie k jeho nerešpektovaniu, porušovaniu, zneužívaniu, obchádzaniu – či už vedomému, alebo nevedomému. Problém, na ktorý som upozornil vo svojom príspevku, preto podľa môjho presvedčenia nemožno odstrániť nárastom ani zhusťovaním pozitívnoprávnej úpravy. Naopak, tieto trendy môžu situáciu skôr zhoršiť, keďže korektná aplikácia a realizácia práva narazí na hranice vyplývajúce z nižšej miery poznania práva. Obdobne negatívny efekt vyvolávajú časté legislatívne zmeny. Jednoduché normatívne systémy založené predovšetkým na silných základných princípoch sa ľahšie poznávajú, ľahšie zvnútornia, sú zrozumiteľné pre väčší okruh ľudí a preto sú imúnnejšie voči dezinterpretácii a zneužívaniu. Čím menej široká verejnosť pozná právo, tým pravdepodobnejšie bude, že ho bude neadekvátne interpretovať. Nízke právne vedomie bežných ľudí sťažuje orgánom verejnej moci snahy „získať na svoju stranu“ verejnosť v prípadoch, keď dochádza k vedomému dezinterpretovaniu objektívneho práva a zneužívaniu verejných subjektívnych práv niektorými jednotlivcami a skupinami osôb. Právnici pracujúci v legislatíve by preto mali hľadať skôr cesty k zjednodušovaniu pozitívnoprávnej úpravy, preferovaniu skôr hodnotového práva.[6][5]
Legislatívci a praktickí právnici pracujúci pre orgány aplikácie práva by si mali položiť otázku, či sa právo a právny diskurz orgánov verejnej moci takpovediac hodí do dnešného sveta. Sú vôbec schopné konkurencie vo vzťahu k omnoho jednoduchším komunikátom sveta internetu? Môže odborný diskurz práva a o práve „zvíťaziť“ nad komunikáciou založenou na rýchle sa šíriacich, jednoduchých a úderných mémoch a statusoch? Je to smutné, ale musíme si položiť otázku, či dnes aj právo nepotrebuje svoj marketing, či nehľadať cesty, ako ho širšej verejnosti „predať“, ale aktuálnymi sú aj otázky týkajúce sa public relations stratégií orgánov verejnej moci. Verejný sektor si bude musieť osvojiť efektívnejšie a proaktívne komunikačné stratégie, ktoré by mohli sčasti, keďže úplne sa to určite nepodarí, vyvažovať dezinformácie o práve a o výkone verejnej moci šírené najmä na internete. V rovine právnej vedy by sme sa nemali sústreďovať iba na právo ako systém noriem, jeho aplikáciu, ale pozornosť musíme venovať aj jeho spoločenskému vnímaniu a tomu, akým spôsobom sa stáva predmetom širšieho spoločenského diskurzu. Je veľkou spoločenskou zodpovednosťou právnej vedy odborne, no zrozumiteľným spôsobom vstupovať aj do mimovedeckých spoločenských diskusií. Z hľadiska okruhu skutočne oslovených osôb pomerne uzavretý, v určitom zmysle exkluzívny diskurz právnikov, vrátane predstaviteľov jurisprudencie, má limitované možnosti ovplyvniť právne vedomie širšej verejnosti. Je našim záväzkom voči spoločnosti vyjadrovať sa k aktuálnym spoločenským problémom, ktoré majú právny rozmer, a to aj na úrovni prístupnej pre čo najširší okruh adresátov. Túto funkciu by vedecká obec mohla plniť aj v súčinnosti s tretím sektorom a s médiami.
V tejto súvislosti mi schádza na um jeden z najznámejších výrokov, resp. dialógov z knihy i zo seriálu „Hra o tróny“, prednesený lordom Varysom (a Tyrionom Lannisterom).
Tu parafrázujem znenie Varysovho výroku zo seriálu vo vlastnom preklade: “Moc spočíva tam, kde ľudia veria, že spočíva. Je to trik. Tieň na stene.“[1]
Pozri napr. článok E. Báranya, kde tento vzťah rozoberá v rôznych rovinách – BÁRÁNY, Eduard. Autopoietický sociálny subsystém právo? In: Sociológia [online]. 2011, roč. 43, č. 2, s. 111–132. [cit. 17. 07. 2017]. ISSN 0049-1225. Dostupné z: https://www.sav.sk/journals/uploads/04261223Barany%20OK.pdf[2]
Tento v príspevku nazývam aj diskurzom „pa práva“.[3]
Ako uvádza M. Tóthová, „informačná funkcia právneho jazyka súvisí s požiadavkou
jeho zrozumiteľnosti. Skutočnosť, že bez porozumenia jazyka práva, by právo nemohlo
napĺňať svoju regulačnú funkciu je všeobecne známa aj z minulosti.“ Pozri TÓTHOVÁ, Marta. Interpretácia práva a právny jazyk. In: DÁVID, Radovan et al. (eds.). Dny práva – 2010 – Days of Law [online]. Brno: Masarykova univerzita, 2010, s. 2994–3005 [cit. 17. 07. 2017]. ISBN 978-80-210-5305-2. Dostupné z: https://www.law.muni.cz/sborni-
ky/dny_prava_2010/files/prispevky/12_teorie/Tothova_Marta_(3882).pdf[4]
BARŠA, Pavel, FULKA, Josef, Michel Foucault. Politika a estetika. Praha: Dokořán, 2005,
s. 53.[5]
Tamtiež, s. 54.[6]
Diskuze k článku ()