1. Úvod
Právna teória dnes uprostred jednotlivých výkladových metód rozoznáva tzv. argument z mlčania (argumentum e silentio). V prospech určitého interpretačného záveru totiž možno dôvodiť tým, čo zákon nehovorí. Akademik Viktor Knapp zaraďuje tento argument medzi logické argumenty, konkrétne pod arguemntum per eliminationem.[1] V podobnom zmysle sa vyjadruje aj Filip Melzer.[2] Ústavný princíp, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané (čl. 2 ods. 3 Ústavy SR),[3] vedie k myšlienke, že to, o čom zákon mlčí, nutne konať možno.[4] Hovorí sa preto, že argumentum e silentio implikuje tzv. legálnu licenciu.[5]
V tomto príspevku si dovoľujeme vysloviť myšlienku, že argumentum e silentio je v teoretickej rovine možné chápať (aj) ako argument, ktorý nebude postavený na logickej nutnosti, ale na presvedčivosti podania zákonodarcovho úmyslu. Nepôjde teda o argument deduktívny ale induktívny resp. abduktívny. Zaujatie takejto perspektívy umožní, aby sa v práve narábalo s pojmom argumentum e silentio podobným spôsobom, ako v iných humanitných vedách (napríklad v archeológii).[6]
V príspevku sa okrem argumentu z mlčania ďalej venujeme argumentu z vyjadrenia. Nazvali sme ho latinským argumentum ex dicto. Pokladáme ho za určitý protipól argumenta e silentio. Tento argument sa opiera o „nemlčanie“ textu zákona, ktoré môže poukázať na zákonodarcove predpoklady a zámery.[7]
2. Argumentum e silentio
O právnom texte, rovnako ako o každom inom, platí, že „někdy je stejně nutné všimnout si toho, co text neříká, jako toho, co text říká.“[8] Nevýpovede textu teda môžu byť z hermeneutického hľadiska nemenej podstatné ako jeho výpovede. Ilustrovať to možno na nasledovnom príklade.
Zákon o vlastníctve bytov[9] upravuje v § 14 inštitút písomného hlasovania, vďaka ktorému môžu vlastníci hlasovať o veciach spoločenstva nielen aklamačne ale aj na diaľku (per rolam). Nemusia sa teda kvôli hlasovaniu stretávať; hlasovacie listiny vyplnia doma a v rámci stanovenej lehoty ich odovzdajú na určenom mieste. Ustanovenie § 14 žiadnym spôsobom nelimituje okruh záležitostí, o ktorých možno takouto formou hlasovať. Mlčí teda o akýchkoľvek obmedzeniach.
V § 7 sa však uvádza, že k návrhu na zápis zmeny údajov do registra, v ktorom je spoločenstvo vlastníkov evidované, sa musí priložiť „prezenčná listina a uznesenie zhromaždenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome (…) o vykonaní zmeny zmluvy o spoločenstve.“ Možno teda tvrdiť, že z § 7 vyplýva, že o zmene zmluvy o spoločenstve nemožno hlasovať písomne (na diaľku), pretože k jej registrácii treba priložiť prezenčnú listinu a uznesenie zhromaždenia, čo znamená, že vlastníci musia o tejto otázke hlasovať na stretnutí (že musia byť fyzicky prítomní na jednom mieste).
Namieste je však otázka, či musíme zmienku o prezenčnej listine a zhromaždení chápať ako implicitnú požiadavku hlasovať na spoločnom stretnutí. Šlo zákonodarcovi skutočne o to, aby pre prípad zmeny zmluvy o spoločenstve možnosť hlasovania na diaľku vylúčil? Jedným z argumentov[10] proti takémuto výkladu je skutočnosť, že nedávna novela podstatne zmenila znenie § 14. Úprava inštitútu písomného hlasovania sa predtým začínala vetou: „Ak nejde o rozhodovanie o zmluve o spoločenstve (…) môže (…) predseda vyhlásiť písomné hlasovanie.“ Predchádzajúce znenie teda vlastne výslovne vylučovalo písomné hlasovanie o zmene zmluvy o spoločenstve. Novela však vypustila slová „ak nejde o rozhodovanie o zmluve o spoločenstve“. Skutočnosť, že zákon dnes tieto slová neobsahuje (že o takejto podmienke mlčí), je argumentom v prospech záveru, že jeho cieľom je umožniť, aby sa aj o zmene zmluvy o spoločenstve hlasovalo písomnou formou a aby nebolo potrebné zvolávať stretnutie vlastníkov bytov.[11]
Domnievame sa, že uvedený príklad ilustruje možnosť chápať argument z mlčania ako induktívny resp. abduktívny argument. Pri takomto poňatí argumentu z mlčania nevykonávame deduktívnu logickú operáciu, z ktorej by vyplynul hoci aj len čiastkový no v princípe logicky nutný záver. Naša myšlienková operácia je induktívna resp. abduktívna. Orientujeme sa na rekonštrukciu úmyslu zákonodarcu. Teda na to, o čo zákonodarcovi v úprave zrejme šlo. Vymedzenie úmyslu je vecou presvedčivosti, nie logiky. Veď s ohľadom na znenie § 7 by bolo možné tvrdiť aj to, že zámer zákonodarcu bol v skutočnosti opačný. Išlo by azda o podobnú interpretáciu, akú Viktor Knapp aplikuje vo vzťahu k otázke, či páchateľom trestného činu môže byť podľa Trestného zákona z r. 1961[12] aj právnická osoba. Knapp tu podniká nasledovnú úvahu: „1. Ustanovení § 9 TZ mlčí o tom, jaká osoba může být pachatelem trestného činu, a tedy nevylučuje, že by jím mohla být nejen osoba fyzická, nýbrž i osoba právnická, 2. jedním z definičních znaků trestného činu podle § 3 ods. 3 TZ je zavinění, 3. zavinění podle § 4 a 5 TZ v sobě nezbytně zahrnuje určitý psychický vztah subjektu chování a výsledku jeho chování, 4. podle československého práva, které neuznává antropomorfní či biologizující koncepce právnických osob, je subjektem, který může být v psychickém vztahu k výsledku svého chování pouze osoba fyzická, Závěr: Pachatelem trestného činu podle § 9 TZ může být pouze osoba fyzická.“[13] Na rozdiel od Viktora Knappa sa však v našom príklade prikláňame k opačnému záveru. Domnievame sa, že argumentácia mlčaním textu v § 14 tu pôsobí o čosi presvedčivejšie než uprednostnenie naznačeného doslovného (či reštriktívneho) výkladu § 7.
Argument z mlčania bol v nami uvedenom príklade nerozlučne spojený s metódou historickej komparácie. Domnievame sa, že ide o jeden z dvoch druhov argumenta e silentio; nazvime ho historicko-komparatívnym argumentom e silentio. Normotvorcov zámer sa totiž snažíme vyvodiť z vypustenia slov obsiahnutých v predchádzajúcej úprave.
Druhou možnou podobou argumenta e silentio je interpretovanie normotvorcovho zámeru bez vykonania historickej komparácie. Tento argument sa uplatní najmä vtedy, keď pôjde o celkom novú úpravu, ktorá nemá obdobu v minulosti. Zo skutočnosti, že zákon bude mlčať o niečom, čo by sme čakali, že upraví, vyvodíme určitý záver o zákonodarcovom úmysle. Tento druh argumenta e silentio by sme mohli nazvať anticipačným argumentom e silentio.
Príkladom nech sú nám ustanovenia § 115 ods. 1 a 2 obchodného zákonníka[14] v niekdajšom znení, podľa ktorého prevod obchodného podielu akciovej spoločnosti na iného spoločníka sa mohol uskutočniť len so súhlasom valného zhromaždenia. Text zákona však mlčal o takejto podmienke pri prevode podielu na tretiu (celkom cudziu) osobu. Na základe argumenta a fortiori[15] si odborná literatúra dlhodobo kládla otázku, či aj prevod podielu na tretiu osobu si nevyžaduje schválenie valného zhromaždenia, „pretože v tomto prípade dochádza k ďaleko výraznejšej zmene v osobnom substráte ako v prvom prípade.“[16] S použitím anticipačného argumenta e silentio sa však dalo prísť k presne opačnému záveru: Očakávali by sme, že zákonodarca upraví takúto požiadavku aj vo vzťahu k prevodu podielu na tretiu (cudziu) osobu. Zo skutočnosti, že tak nespravil, vyplýva, že tak zrejme spraviť nechcel. Zdá sa menej pravdepodobné, že by šlo o legislatívne nedopatrenie; takú zásadnú vec by azda zákonodarca neopomenul. Ide teda zrejme o zákonodarcov zámer.[17]
Zhrňme: Argument z mlčania môže mať dve podoby – môže byť anticipačný a historicko-komparatívny. Pri anticipačnom argumente e silentio je dôležité, že text o určitej záležitosti mlčí, hoci by sme čakali, že sa k nej vyjadrí. Pri historicko-komparatívnej podobe porovnáme aktuálnu úpravu s predchádzajúcou a všimneme si, že v nej chýba niečo, čo sa v predchádzajúcej úprave nachádzalo. Uvedomenie si týchto skutočností je následne nástrojom rekonštrukcie zákonodarcovho úmyslu.
3. Argumentum ex dicto
Domnievame sa, že možno uvažovať aj o existencii argumentu, ktorý predstavuje určitý opak argumentu z mlčania. Nazvime ho argumentom z vyjadrenia (argumentum ex dicto). Zámer normotvorcu totiž možno vyvodiť aj z „nemlčania“ textu a zo spôsobu, akým sa normotvorca v texte vyjadruje.
Príkladom môže čl. 15 ods. 1 Ústavy SR, kde sa uvádza: „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ Na základe argumenta ex dicto možno tvrdiť, že keďže ústavodarca považoval za potrebné ochranu ľudského života pred narodením v ďalšej vete explicitne zmieniť, znamená to, že plodu v jeho poňatí nepatrí prirodzené právo na život, ktoré podľa predchádzajúcej vety náleží každému.[18] Inak by predsa ústavodarca nepridával do čl. 15 ods. 1 druhú vetu, pretože právo plodu na život by sa vyvodzovalo už z prvej vety. Námietka môže samozrejme znieť, že ústavodarca uvádza druhú vetu ako spresnenie prvej. Teda ako rozvinutie pojmu „každý“, pod ktorý by každý nemusel automaticky subsumovať plod.[19] Na túto námietku však možno reagovať poukazom na samotnú formuláciu druhej vety, ktorá nemá znenie typu: „Pod každým, sa rozumie ľudská bytosť od momentu počatia,“ ktoré by sme v záujme vylúčenia pochybností o prirodzenom práve plodu na život v texte čakali. Naopak, formulácia umožňuje odlíšiť od seba pojmy každý a ľudský život pred narodením, na základe čoho možno tvrdiť, že život plodu nemá v očiach ústavodarcu rovnakú váhu ako život každého (čiže narodeného človeka) a že ústavodarca sa rozhodol chrániť plod nad rámec prirodzenoprávne nutného (v jeho poňatí).[20]
Podobne ako pri argumente e silentio aj pri argumente ex dicto môžeme hovoriť o historicko-komparatívnej a anticipačnej podobe. Pokiaľ chceme zámer normotvorcu vyvodzovať z jeho zvláštneho vyjadrenia v právnom texte bez porovnania s predchádzajúcou úpravou, môžeme hovoriť o anticipačnom argumente ex dicto. Príkladom bola vyššie uvedená interpretácia čl. 15 ods. 1 Ústavy SR.
Ak porovnávame staršiu a novšiu právnu úpravu, pričom novšia obsahuje nejaké vyjadrenie navyše, môžeme uplatniť historicko-komparatívne argumentum ex dicto. Príkladom uplatnenia historicko-komparatívneho argumentu z vyjadrenia môže byť riešenie už spomínanej otázky, či páchateľom trestného činu môže byť len fyzická osoba. Aktuálne platný trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v § 19 ods. 2 uvádza, že „páchateľom trestného činu môže byť fyzická osoba.“ Zákonodarca tu nepoužil slovo len, čím ani z tohto vyjadrenia logicky nevyplýva, že by muselo ísť výlučne o fyzickú osobu. Keď však porovnáme toto ustanovenie s § 9 predchádzajúceho trestného zákona z r. 1961, vidíme, že nová úprava obsahuje oproti starej toto vyjadrenie navyše (teda citovanú vetu, že „páchateľom trestného činu môže byť fyzická osoba“). Zdá sa pomerne zrejmé, že zákonodarca túto vetu uviedol v texte preto, aby definoval páchateľa trestného činu ako fyzickú osobu (a aby sa vyhol potenciálnemu problému, ktorý vo vyššie spomínanom príklade interpretačne odstraňoval Viktor Knapp). Na základe historicko-komparatívneho argumenta ex dicto teda možno dôjsť k záveru, že páchateľom trestného činu môže byť v zmysle aktuálne platného trestného zákona len fyzická osoba, hoci zákon slovo „len“ neobsahuje.
Zhrňme: Argumentum ex dicto je postavené na (z istého hľadiska) relatívne neočakávanom vyjadrení v texte zákona (ako teoreticky v čl. 15 ods. 1 Ústavy SR) alebo na doplnení určitého vyjadrenia v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou (ako napríklad pri definícii páchateľa trestného činu v zmysle starého a nového trestného zákona). Aj pri argumente z vyjadrenia teda možno hovoriť o anticipačnej a historicko-komparatívnej podobe, pričom obe podoby majú za cieľ rekonštrukciu normotvorcovho úmyslu.
4. Záver
V tomto príspevku sme sa snažili uchopiť problém mlčania resp. nemlčania právneho textu relatívne novým spôsobom. Nie sme si vedomí, že by predmetná problematika bola dosiaľ v odbornej literatúre takto reflektovaná.[21] Dovolili sme si priniesť nové označenie jedného z dvoch argumentov, ktorým sa tento príspevok venoval (argumentum ex dicto). Za obohatenie právnej hermeneutiky[22] pokladáme poňatie oboch argumentov ako intencionálnych a tiež ich rozdelenie na anticipačnú a historicko-komparatívnu podobu.
Záverom si dovoľujeme vysloviť konštatovanie, že pointa nášho príspevku nestojí a nepadá na vyššie uvedených príkladoch. Podstatným je náš principiálny poukaz na tézu, že rovnako ako pri iných textoch, aj pri právnych textoch môže spôsob vyjadrenia alebo mlčania autora textu naznačiť predpoklady, z ktorých autor pri tvorbe textu vychádzal a s väčšou či menšou presvedčivosťou slúžiť ako nástroj rekonštrukcie jeho zámeru.
Text vznikl jako výstup konference Weyrovy dny právní teorie, která byla pořádána Právnickou fakultou Masarykovy univerzity, a byl publikován též v oficiálním sborníku příspěvků z této konference.
Použitá literatura
- BAŇACKÁ, L. Prevoditeľnosť obchodného podielu. 1. časť. Bulletin slovenskej advokácie, 2009, roč. 15, č. 1, s. 17–25.
- BATKA, Ľ. Prirodzený zákon a stvoriteľský poriadok v evanjelickej etike. Bratislava: Univerzita Komenského, 2015, 92 s. ISBN 978-80-223-3955-1.
- BÁNDY, J. Úvod do Starej Zmluvy. Bratislava: Univerzita Komenského, 2004, 168 s. ISBN 80-223-1885-X.
- FÁBRY, B. Človek a osoba v práve a v bioetike. Filozofia, 2007, roč. 62, č. 3, s. 216–222.
- FINLEY, M. Studujeme společně. 1. vyd. Praha: Advent-Orion, 2002, 109 s. ISBN 80-7172-780-6.
- GAHÉR, F. Interpretácia v práve II. Filozofia, 2015, roč. 70, č. 10, s. 789–799.
- GERLOCH, A. Teorie práva. 4 vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2007, 343 s. ISBN 978-80-7380-023.
- KNAPP, V. Vědecká propedeutika pro právníky. Praha: Eurolex Bohemia, 2003, 233 s. ISBN 80-86432-54-8.
- KRAJČOVIČ, M. Problematika zahľadenia správnych sankcií z pohľadu trestného práva. Justičná revue, 2015, roč. 67, č. 12, s. 1486–1503.
- MELZER, F. Metodologie nalézání práva: Úvod do právní argumentace. 2. vyd. Praha: C. H. Beck, 2011, 296 s. ISBN 978-80-7400-382-0.
- MRVA, M. – TURČAN, M. Interpretácia a argumentácia v práve. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, 196 s. ISBN 978-80-8168-309-9.
- NEDZBALOVÁ, L. Právo na život v kontexte umelého prerušenia tehotenstva. In: DAVID, R., SEHNÁLEK, D., VALDHANS, J. (eds.) Dny práva 2010, Brno: Masarykova univerzita, 2010, s. 2908–2919, ISBN 978-80-210-5305-2.
- NEŠTINA, M. Problém sémantiky a pragmatiky vo filozofii práva. Organon F, 2013, roč. 20, č. 1, s. 105–121.
- PERHÁCS, Z. Kolízia verejného záujmu a ochrany práv pred použitím niektorého z dôkazných prostriedkov. Bulletin slovenskej advokácie, 2014, roč. 20, č. 10-11, s. 12–21.
- TURČAN, M. Prirodzenoprávne východiská Ústavy SR. Historia et theoria iuris, 2009, roč. 1, č. 1, s. 19–28.
- VACULÍKOVÁ, N. Hermeneutické koncepcie. Acta Facultatis iurudicae Universitatis Comenianae, 1993, tomus XV, s. 143–153.
[1] KNAPP, V. Vědecká propedeutika pro právníky. Praha: Eurolex Bohemia, 2003, s. 56–57.
[2] MELZER, F. Metodologie nalézání práva: Úvod do právní argumentace. 2. vyd. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 223 a 227. Za zmienku stojí, že Melzer upozorňuje na Bydlinskeho, ktorý „považuje argumentum a silentio za závěr z mlčení nejen dikce, nýbrž i smyslu zákona (…).“ (Tamtiež, s. 244).
[3] Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky.
[4] Zdá sa, že takto vníma argumentum e silentio aj profesor Gerloch. (GERLOCH, A. Teorie práva. 4 vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2007, s. 149).
[5] Pozri napríklad PERHÁCS, Z. Kolízia verejného záujmu a ochrany práv pred použitím niektorého z dôkazných prostriedkov. Bulletin slovenskej advokácie, 2014, roč. 20, č. 10-11, s. 17.
[6] Napríklad profesor Bándy vo vzťahu k datovaniu vzniku biblickej knihy Deuteronomium uvádza: „Pôvodne sa predpokladalo, že jadro spisu vzniklo v 8. – 7. stor. pred Kr. v Izraelskom kráľovstve. (…) To, že Jeremiáš a Ezechiel [proroci žijúci v 6. stor. pred Kr.; pozn. autora] nevedia o opatreniach Deuteronomia, je však argumentum e silentio pre mladší vek Deuteronomia než 7. stor. (…).“ (BÁNDY, J. Úvod do Starej Zmluvy. Bratislava: Univerzita Komenského, 2004, s. 27–30). Zo skutočnosti, že niektoré biblické knihy mlčia o obsahu ustanovení Deuteronomia, teda možno e silentio usudzovať, že Deuteronomium vzniklo neskôr, než tieto knihy. Nemôžeme si tým však byť istí. Je to otázka presvedčivosti takéhoto tvrdenia. Mnohí dnes stále pokladajú Deuteronomium za staršie než prorocké knihy.
[7] Na účely tohto príspevku nerozlišujeme medzi pojmami ako zákonodarcov „úmysel“ a „zámer“. V tomto príspevku rovnako nerozlišujeme medzi pojmami „zákonodarca“, „normotvorca“, „autor právneho textu“ a pod.
[8] FINLEY, M. Studujeme společně. 1. vyd. Praha: Advent-Orion, 2002, s. 22.
[9] Zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.
[10] Do hry vstupujú aj sémantické argumenty, pri použití ktorých sa dostávame do oblasti filozofie jazyka, keďže existujú „tesné väzby medzi filozofiou jazyka a filozofiou práva“ (NEŠTINA, M. Problém sémantiky a pragmatiky vo filozofii práva. Organon F, 2013, roč. 20, č. 1, s. 105).
[11] Potvrdzuje to napokon aj dôvodová správa k danej novele, ktorá uvádza, že „písomné hlasovanie plne nahradzuje hlasovanie na schôdzi vlastníkov.“ (Dôvodová správa k zákonu č. 205/2014 Z. z., Osobitná časť, K bodu 7).
[12] Zákon č. 140/1961 Zb. trestný zákon.
[13] KNAPP, V. Vědecká propedeutika pro právníky. Praha: Eurolex Bohemia, 2003, s. 56–57.
[14] Zákon č. 513/1991 Zb. obchodný zákonník.
[15] K argumentu a fortiori pozri napríklad GAHÉR, F. Interpretácia v práve II. Filozofia, 2015, roč. 70, č. 10, s. 795–798.
[16] BAŇACKÁ, L. Prevoditeľnosť obchodného podielu. 1. časť. Bulletin slovenskej advokácie, 2009, roč. 15, č. 1, s. 18.
[17] Z hľadiska argumenta e silentio teda treba „rešpektovať vôľu zákonodarcu danú právnu otázku nenormovať. Zákonodarca sa tak úmyselne určitou otázkou nezaoberal a právne ju neupravil, pretože to tak nechcel.“ (KRAJČOVIČ, M. Problematika zahľadenia správnych sankcií z pohľadu trestného práva. Justičná revue, 2015, roč. 67, č. 12, s. 1491). Za zmienku stojí, že novela, ktorá mala uvedený problém vyriešiť, pridala do predmetného ustanovenia obchodného zákonníka druhú vetu, podľa ktorej spoločenská zmluva môže určiť, že na prevod podielu tretej osobe sa vyžaduje súhlas valného zhromaždenia. Ak tak teda zmluva neurčí, súhlas valného zhromaždenia potrebný nie je.
[18] K prirodzenoprávnym východiskám Ústavy SR pozri TURČAN, M. Prirodzenoprávne východiská Ústavy SR. Historia et theoria iuris, 2009, roč. 1, č. 1, s. 19–28.
[19] Pozri NEDZBALOVÁ, L. Právo na život v kontexte umelého prerušenia tehotenstva. In: DAVID, R. – SEHNÁLEK, D. – VALDHANS, J. (eds.) Dny práva 2010, Brno: Masarykova univerzita, 2010, s. 2913. K problematike morálneho a právneho statusu plodu pozri napríklad aj FÁBRY, B. Človek a osoba v práve a v bioetike. Filozofia, 2007, roč. 62, č. 3, s. 219–222.
[20] O prirodzenoprávnom postavení plodu sa samozrejme dá polemizovať. Ľubomír Batka napríklad tvrdí, že „z hľadiska prirodzeného zákona je súhlas s vykonávaním interrupcií nekonzistentný, ba dokonca je proti prirodzenému rozumu.“ (BATKA, Ľ. Prirodzený zákon a stvoriteľský poriadok v evanjelickej etike. Bratislava: Univerzita Komenského, 2015, s. 81). Podľa jeho názoru embryo „má prirodzené právo na prirodzený vývoj života a toto právo existuje v zmysle prirodzeného zákona.“ (Tamtiež, s. 82). Za zmienku v danom kontexte stojí, že Ústavný súd SR odmietol vo svojom známom rozhodnutí stotožniť plod s pojmom každý. Uviedol, že „zo znenia čl. 15 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyplýva, že ústavodarca rozlišuje medzi právom každého na život (prvá veta) a ochranou nenarodeného ľudského života (druhá veta). Toto rozlíšenie naznačuje rozdiel medzi právom na život ako osobným, subjektívnym nárokom a ochranou nenarodeného ľudského života ako objektívnou hodnotou.“ (PL. ÚS 12/01).
[21] O danej problematike sme už čiastočne pojednali v monografii Interpretácia a argumentácia v práve (MRVA, M. – TURČAN, M. Interpretácia a argumentácia v práve. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, s. 70–71).
[22] K pojmu právnej hermeneutiky pozri napríklad VACULÍKOVÁ, N. Hermeneutické koncepcie. Acta Facultatis iurudicae Universitatis Comenianae, 1993, tomus XV, s. 143–153.
Diskuze k článku ()