Inštitút referenda je zakotvený v druhom oddiely piatej hlavy Ústavy SR (460/1992 Zb.) venovanej zákonodarnej moci a upravuje dva základné typy referenda: obligatórne a fakultatívne. Referendum sa povinne vyžaduje pre potvrdenie prijatia ústavného zákona o vstupe alebo vystúpení zo zväzku s iným štátom. Okrem toho, Ústava umožňuje vyhlásiť referendum aj o „iných dôležitých otázkach verejného záujmu“, pričom tie sú vymedzené negatívne a nesmú sa týkať základných práv a slobôd, daní, odvodov a štátneho rozpočtu.
Referendum môže iniciovať parlament, prijatím uznesenia jednoduchou väčšinou, alebo občania na základe petície s 350,000 podpismi oprávnených voličov. Vyhlásenie je zverené prezidentovi, ktorý sa pred tým môže obrátiť na Ústavný súd aby posúdil súlad s Ústavou alebo ústavným zákonom. Z Ústavy prezidentovi vyplýva aj možnosť, za určitých okolností, odmietnuť referendum vyhlásiť.
Slovenská úprava dáva dôraz na legitimitu a platnosť referenda je preto podmienená 50% účasťou. Na druhej strane však poskytuje jeho výsledkom silnú ochranu, pretože v prípade, že je referendum úspešné, Národná rada SR ho vyhlási ako zákon, a ten je možné zmeniť alebo zrušiť (prípadne konať referendum v tej istej otázke) znova až po 3 rokoch, a to len formou ústavného zákona.
Priebeh referenda upravuje zákon 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda, na ktorý odkazuje aj Ústava. Jeho úprava síce postačuje pre úspešné zorganizovanie referenda, avšak ako ukážem neskôr, nepokrýva všetky oblasti, ktoré by boli žiadúce.
Genéza
Referendum o rodine (ako ho označili jeho iniciátori), bolo iniciované občianskou organizáciou Aliancia za rodinu, ktorá koncom leta 2014 predložila prezidentovi SR petíciu za vyhlásenie referenda s 380,000 podpismi. Aliancia samú seba označuje za „občiansku iniciatívu organizácií a jednotlivcov na podporu hodnôt manželstva a rodiny, ktorá sa neviaže sa na žiadnu ideológiu, vierovyznanie či politickú stranu“.
Otázky, ktoré mali byť predmetom referenda zneli:
- „Súhlasíte s tým, aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou?“
- „Súhlasíte s tým, aby párom alebo skupinám osôb rovnakého pohlavia nebolo umožnené osvojenie (adopcia) detí a ich následná výchova?“
- „Súhlasíte s tým, aby žiadnemu inému spolužitiu osôb okrem manželstva nebola priznaná osobitná ochrana, práva a povinnosti, ktoré sú právnymi normami k 1. marcu 2014 priznané iba manželstvu a manželom – najmä uznanie, registrácia či evidovanie ako životného spoločenstva pred verejnou autoritou, možnosť osvojenia dieťaťa druhým manželom rodiča?“
- „Súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samé nesúhlasia s obsahom vyučovania?“
Pre uvedenie do kontextu, na Slovensku stále neexistuje úprava, ktorá by umožňovala párom rovnakého pohlavia partnerskú registráciu, manželstvo či osvojenie si dieťaťa. Skôr opačnému vývoju svedčí novelizácia Ústavy z leta minulého roka, kedy ako výsledok politického kompromisu, vládna strana SMER podporila iniciatívu kresťanskej opozičnej strany KDH a do Ústavy vložila ustanovenie o tom, že manželstvo je zväzkom medzi mužom a ženou. Vzhľadom na prijatú zmenu sa preto môže prvá referendová otázka javiť nadbytočná. Podľa názoru Ústavného súdu však toto nie je problém, pretože „Ústava Slovenskej republiky neobsahuje zákaz, aby predmetom referenda podľa čl. 93 ods. 2 ústavy bola otázka o zmene ústavy alebo jej časti“.
Po obdržaní petičných hárkov sa novovymenovaný prezident Andrej Kiska obrátil na Ústavný súd pre obavu, že otázky by mohli pojednávať o základných právach a slobodách. Zaujímavosťou je, že sa jedná o prvé rozhodnutie Ústavného súdu vo veci preskúmania ústavnosti otázok referenda a tiež to, že ide o výnimku zo všeobecného pravidla následnej kontroly ústavnosti. Týmto krokom však prezident pripravil Alianciu za rodinu o možnosť spojiť referendum s voľbami do miestnej samosprávy, od čoho si organizácia sľubovala potrebnú účasť.
Ústavný súd, napriek pochybnostiam, nepovažoval referendové otázky za rozporné s čl. 93 (3) Ústavy SR, ktorý zakazuje konať referendum o základných právach a slobodách. Tretiu otázku, ohľadne registrovaných partnerstiev, však z referenda vylúčil. Argumentoval pritom jednak nejednoznačnou formuláciou otázky, ktorá nie je limitovaná len na homosexuálne páry ale mohli by pod ňu spadať aj vzťahy medzi osobami blízkymi, a preto súd stanovil, že „prijatie návrhu obsiahnutého v tretej referendovej otázke prináša so sebou zníženie štandardu základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do rodinného života určitej skupiny adresátov“ a je teda v rozpore s čl. 93 (3) Ústavy SR.
U ostatných otázok súd odkazoval najmä na judikatúru ESĽP, ktorá ponecháva štátom možnosť úpravy či už manželstva alebo adopcií, za predpokaldu splnenia podmienky zákazu diskriminácie. Argumentuje, že sa nejedná o zásah do práv, pretože tieto práva zatiaľ nie sú párom rovnakého pohlavia priznané, a teda sa nejedná o zníženie štandardu ich ochrany.
Priebeh referenda
Referendum ako nástroj priamej demokracie so sebou nesie (aspoň teoreticky) niekoľko výhod, ktoré štandardný legislatívny proces neprináša. Jednou z najpodstatnejších je vyvolanie diskusie v spoločnosti. Aj odporcovia referenda o rodine asi priznajú, že v tomto smere sa vďaka jeho uskutočneniu na Slovensku začalo konečne otvorene diskutovať o právach homosexuálov a ich postavení v spoločnosti.
Na druhej strane je však riziko, že pod tlakom blížiaceho sa rozhodnutia, od ktorého závisia práva a postavenie určitej skupiny obyvateľov, bude diskusia vyhrotená a polarizovaná. Táto obava sa naplnila a diskusia, ktorá na Slovensku prebehla za sebou nechala rozhádané rodiny, priateľov či cirkev, z ktorej vystupovali veriaci. Neniesla sa len v duchu argumentov a presviedčania ale silne využívala emócie, vieru a strach.
Z hľadiska aktérov, na strane referenda stála Aliancia za rodinu s podporou cirkvy a niektorých politických strán (hlavne Kresťansko demokratické hnutie (KDH)). Svoju kampaň podľa údajov na ich webstránke financovali z darov od jednotlivcov a organizácii. Jedným z nedostatkov referendovej úpravy je však aj neexistencia zákona, ktorý by tak ako pri voľbách, ukladal povinnosť zverejňovať príjmy alebo výdavky za kampaň.
Odporcom referenda chýbalo jednotné zastúpenie. Ich hlasy však bolo veľmi intenzívne počuť hlavne na sociálnych sietiach a prostredníctvom blogov či článkov v médiách. Obzvlášť tlač venovala referendu veľa pozornosti za čo si vyslúžila od podporovateľov referenda obvinenia zo zaujatosti.
Opäť sa tak vynorila otázka, nakoľko je výsledok referenda len reflexiou intenzity kampane. Táto myšlienka bola na Slovensku pomerne cynicky akceptovaná za správnu, hlavne s ohľadom na predchádzajúce referendá, z ktorých jediné úspešné bolo referendum o vstupe do EÚ. Tomu sa úspech pripisuje aj z dôvodu veľmi intenzívnej mobilizačnej kampane. Najnovšie referendum s účasťou 21,41% môže túto hypotézu potvrdzovať aj vyvracať. Na jednej strane stojí intenzívna kampaň Aliancie za rodinu a cirkví, ktoré veľmi aktívne podnecovali k účasti, na druhej rozdrobená ale taktiež veľmi intenzívna kampaň odporcov, ktorá naopak ľudí od účasti odrádzala, ako súčasť stratégie, podľa ktorej je istejšie na referendum neísť a vyvolať jeho neplatnosť, než ísť a hlasovať proti (stratégia vychádza z predpokladu, že účasť na referende býva sama o sebe pomerne nízka a voličská disciplína veriacich pomerne vysoká). Nízka účasť teda môže znamenať buď to, že kampaň Aliancie nezabrala, alebo naopak, že zabrala kampaň odporcov. Je totiž nemožné určiť či takmer 80% nezúčastnených referendum aktívne bojkotovalo alebo len bolo pasívnych.
Ďalšou výhodou referenda však je, že aj v prípade neúspechu, politikom ponúka informáciu o preferenciách obyvateľstva v konkrétnej otázke. Aj v tomto prípade, však nie je úplne jednoznačné ako referendum interpretovať. Zdá sa však, že 80% nezúčastnených voličov by mohlo znamenať, že existuje priestor pre stranu ponúkajúcu liberálnu úpravu v tejto otázke. Je však otázne či na Slovensku niekto tento priestor využije. Zatiaľ najhlasnejšie (a pozitívne) sa k tejto téme vyjadrovala strana Sloboda a Solidarita, ktorá sa ako jediná zaoberá právami LGBTI skupín. Vládny SMER hrá na obe strany a niektorí jeho členovia referendum podporili, iní zas voči nemu vystúpili. Prevládalo však odporúčanie zúčastniť sa (nie však hlasovať za alebo proti). V posledných týždňoch premiér naznačil, že úprave „praktických stránok života“ pre páry rovnakého pohlavia nestojí nič v ceste, a že je povinnosťou vlády im uľahčiť bežné fungovanie. Či mal na mysli uzákonenie registrovaných partnerstiev nie je známe.
Intenzita kampane však poukázala na chýbajúcu úpravu tejto časti organizácie referenda. Zákon o referende kampaň takmer vôbec neupravuje (akurát zakazuje zverejňovať prieskumy verejnej mienky 3 dni pred konaním referenda). Neuplatňuje sa ani úprava pre volebné kampane, a tak sa bolo možné pred referendom stretnúť s výzvami na účasť v referende v miestnych rozhlasoch či vylepených v oknách škôl. Veľmi častým motívom pre výzvu k účasti sa stali deti. Objavili sa prípady kedy učiteľ v škole žiakov strašil, že ak ich rodičia nepôjdu hlasovať, zoberie ich sociálka a dajú ich do homosexuálnych rodín. Kontroverziu vyvolal tiež televízny spot Aliancie, v ktorom si po dieťa v detskom domove príde mužský pár a to sa zmätene pýta na to, kde má mamičku. Tento spot odmietli vysielať tri najväčšie slovenské televízie (vrátane verejnoprávnej).
Aké argumenty v kampani odzneli?
Aj napriek niektorým negatívnym prejavom odznelo v kampani veľké množstvo argumentov. Vyberám len niekoľko:
V prípade otázky o manželstve, argumentuje Aliancia históriou a tradíciou, podľa ktorej bolo manželstvo vždy vzťahom medzi mužom a ženou a tvrdí, že len takéto spojenie zaručuje spoločnosti prežitie. Obáva sa, že v prípade, že na Slovensku takto manželstvá nevymedzíme, hrozí, že vplyvom európskej judikatúry budeme nútený prijať voľnejšiu koncepciu. Aliancia má tiež strach, že v prípade povolenia manželstva pre páry rovnakého pohlavia, sa otvoria dvere pre povolenie polygamie alebo zväzkov vnútri širších rodín.
Odporcovia uvádzajú, že zväzok osôb rovnakého pohlavia môže rovnako dobre napĺňať spoločenské úlohy, ktoré sú mu zverené, pretože vytvára práva a povinnosti vzájomnej starostlivosti a zabezpečenia medzi jeho účastníkmi. Tvrdia, že na manželstve nie je nič špeciálne a zdôrazňovanie jeho reprodukčnej funkcie z neho vylučuje páry, ktoré nemôžu alebo nechcú mať deti.
V prípade adopcií vychádza argumentácia Aliancie z potreby mužského aj ženského prvku v živote dieťaťa. Domnieva sa, že len taká rodina je v jeho najlepšom záujme. Reakciou odporcov referenda bolo zdôrazňovanie záujmu na tom, aby malo čo najviac detí svoj vlastný domov. Podľa viacerých uvádzaných štúdií sa nikdy nepreukázal negatívny vplyv výchovy párov rovnakého pohlavia na im zverené deti. Odporcovia tiež uvádzali, že argumentácia Aliancie uráža rodičov, ktorý vychovávajú svoje deti bez partnera.
V prípade sexuálnej výchovy, Aliancia vychádza z premisy, že na školách sú deti často vzdelávané v oblasti sexuálnej výchovy príliš skoro a, tvrdí, že spôsob, ktorým sa vyučuje ich môže motivovať k sexuálnej aktivite a nezodpovednosti. Podľa jej názoru je na rodičoch aby rozhodli kedy a či sa ich dieťa takéhoto vyučovania zúčastní. Odporcovia referenda tvrdenia, a najmä príklady Aliancie spochybňovali, a zdôrazňovali, že tento predmet vedie žiakov k zodpovednému a informovanému konaniu, ktoré im má poskytnúť ochranu a je teda ich právom.
Mimo diskusiu o konkrétnych otázkach, sa vo verejnom diskurze opakovane objavoval aj argument, že samotné referendum je nedôstojné a nepriateľské voči určitej skupine obyvateľov. Že je možnosťou pre prejav tyranie väčšiny, a preto by nemalo byť prípustné. Proti tomuto názoru bolo argumentované tým, že spoločenské usporiadania je vecou rozhodnutia spoločnosti a referendum je nástroj, ktorý takéto rozhodnutie umožňuje, pýta sa na názor ľudí a takéto usporiadanie robí legitímnym.
Záver
V porovnaní s ostatnými referendami, toto patrí do menej úspešnej polovice (i keď v skutočnosti môžeme hovoriť len o jednom úspešnom referende). Prekvapivá je aj všeobecne výrazne nižšia účasť na referende než vo voľbách (parlamentné voľby majú za posledné tri roky priemernú účasť 57%, prezidentské 45% a obecné 48%). Teoreticky by totiž malo platiť, že keďže sa v referende rozhoduje o konkrétnych otázkach, malo by byť pre voličov zaujímavejšie. Odpadá takisto aspekt voličského skepticizmu, pretože sa nevolí zástupca ale priamo úprava. V slovenských podmienkach však toto, zdá sa neplatí. Že by to ale malo znamenať menej časté využívanie tohto inštitútu sa neobávam. Už teraz je známych niekoľko iniciatív na ďalšie referendá - o odluke cirkvy od štátu, vystúpení z NATO, znížení kvóra pre referendum či zavedení hmotnej zodpovednosti politikov za ich rozhodnutie.
No a čo sa týka dopadu výsledku posledného referenda na ďalší vývoj v krajine, je otázne či nejaký bude mať. Aliancia za rodinu tvrdí, že v svojich snahách ochrániť tradičnú rodinu bude pokračovať a ako som uviedla už vyššie, politické strany sa zatiaľ do boja za práva LGBTI (až na výnimky) veľmi nehrnú. Všetko sa ale ešte môže zmeniť, keď ich analytici vyhodnotia výsledky a je možné, že sa na jar budúceho roka táto agenda objaví vo volebných programoch viac ako len jednej strany.
Diskuze k článku ()