Príspevok vyznieva ako obhajoba ducha ústavy, vytvoreného pôvodnou ústavodarnou mocou (pouvoir constituant). Tento politike, konajúcej v kvalifikovaných väčšinách, vytvára zväčša len neviditeľné, či teoretické prekážky, ktoré však v krajných prípadoch môžu byť aktivované, čím obmedzia politickú väčšinu v prospech ústavy a tým aj celej spoločnosti. Takéto alternatívy ústavných obmedzení slúžia ako forma varovania, že nielen udeľovanie amnestií, ale ani činnosť ústavodarného orgánu nemôže existovať bez akejkoľvek formy ústavnej kontroly.
První část příspěvku si můžete přečíst zde.
Neústavné ústavné zákony
V predchádzajúcej časti bolo definované, čo znamená ústavodarná moc a že jej výkon si v Slovenskej republike môže nárokovať jedine suverén, nie ústavodarný orgán. Na základe toho je potrebné rozlíšiť dva druhy kvalitatívne odlišných častí ústavného poriadku. Prvá, tvoriaca jeho základnú kostru, vzniká jedine originálnym prejavom ústavodarnej moci. A následne druhá, nie „základná“, ktorú môže meniť aj ústavodarný orgán[33]. Pri svojej činnosti sa však môže stať, že ústavodarný orgán pri prijímaní ústavného zákona zasiahne aj do koncepcie tzv. základu ústavy, často označovaného aj ako tzv. materiálne jadro, či duch ústavy. Takýmto zásahom ústavodarného orgánu dôjde k prijatiu ústavného zákona rozporného so základnou časťou ústavy, čiže k akémusi prijatiu ústavného zákona, ktorý je v rozpore so základnou štruktúrou ústavy. V právnej teórií sa takýto akt označuje aj ako tzv. neústavný ústavný zákon. Ide o pomerne spopularizovanú oblasť ústavného práva, ktorá stále spôsobuje pomerne silné kontroverzie.[34] V slovenskom ústavnom poriadku postupne narastá všeobecne záväzná judikatúra ústavného súdu, ktorá má v určitých prípadoch, vďaka svojej erga omnes záväznosti, de facto povahu ústavného textu. Ústavu tak aplikovaním logiky neustále sa rozvíjajúceho zmyslu textu, prostredníctvom judikatúry ústavného súdu, nemožno redukovať len na jej 156 článkov. Samotný ústavný súd v tomto ohľade, pri interpretácií jednotlivých ustanovení ústavy, dlhodobo akcentuje chápanie „ústavy ako celku“[35]. V budúcnosti možno očakávať množstvo ďalších judikátov ústavného súdu, ktoré ústavu, rovnako ako v iných demokratických štátoch, budú zásadným spôsobom dotvárať. Tieto rozhodnutia môžu mať v ojedinelých prípadoch aj povahu akýchsi „neriadených striel“, resp. rozhodnutí vymykajúcich sa zaužívaným pravidlám interpretácie. V súlade s požiadavkou právnej istoty sa však očakáva kryštalizovanie a upevňovanie základných princípov interpretácie ústavného textu. Ten sa vyvíja, zreje, podobne ako človek, ktorého životné ideály nie sú jasné hneď pri jeho narodení. Pri narodení sú ale jasné určité základné fyziologické predpoklady, ktoré predurčujú jeho ďalší vývoj. V začiatkoch svojej existencie sa pri výklade ústavy podobne aj ústavný súd sústreďoval najmä na explicitný text, teda na základné funkcie ústavného poriadku a ich význam. Až následne sa začínali cibriť hrany komplikovaných právno-politických otázok, ktoré sa v ďalšom priebehu existencie ústavy vyskytli. Žiadna ústava demokratického štátu nemá jasno hneď vo všetkom. Jej obsah sa formuje postupne. Ústavné orgány pri aplikácií jednotlivých ustanovení môžu prinášať odlišné chápania ústavných zakotvení. Niekedy môžu byť tieto interpretácie aj rozporuplné. V takýchto prípadoch je práve na ústavnom súde, aby autoritatívne poskytol odpovede na sporné otázky, a to práve skrz naznačené základné interpretačné princípy, vychádzajúce priamo z podstaty ústavy, ktorú formoval ústavodarca. Ústavný súd by mal tieto princípy pozdvihnúť na základné interpretačné kánony,a to bez ohľadu na to, či v texte sú explicitne vymedzené alebo nie.[36]
Často sa za takéto vedúce interpretačné princípy ústav automaticky považujú aj tzv. nezmeniteľné ustanovenia[37], ktoré nájdeme v niektorých, nie však všetkých ústavách[38]. Nie vždy sa však pre interpretačnú činnosť ústavného súdnictva takéto explicitné ustanovenia ukázali ako určujúce. Na to, aby ústava prežila, potrebuje flexibilitu ustanovení, ktorým následne „vdýchne“ život judikatúra ústavného súdnictva. Na tento proces tak vplýva kombinácia politických a odborných predstáv konkrétnej spoločnosti, v konkrétnom čase, ktorá na ústavné súdy nominuje konkrétnych sudcov. Aj preto je voľba sudcov ústavných súdov, ako záväzných interpretátorov ústavy, nesmierne dôležitá. Ich vedomostné, osobnostné, ale aj životné skúsenosti vytvárajú predpoklady pre smerovanie výkladu ústavy v danom čase. Obrazne povedané ústavní sudcovia postupne svojimi názormi v rozhodnutiach prikladajú „kamienky“ ústavnoprávnej mozaiky, ktorá vytvára aktuálnej ústavy danej spoločnosti[39]. Postupne vyvinuté základné pravidlá interpretácie by mali, v súlade s princípom vertikálneho, ale hlavne horizontálneho precedenčného účinku vytvárať právnu istotu pre všetkých členov spoločnosti. Existencia kľúčových interpretačných princípov tak zabezpečuje stabilitu celého ústavnému poriadku v súlade s vôľou a predstavou ústavodarnej moci. Takýto prístup je v protiklade s relatívne nestabilným gramatickým výkladom, ktorý v dôsledku sémantických nedokonalostí jazyka veľmi často prináša nekoherentné a nepredvídateľné výsledky, ktoré sa nakoniec môžu stať aj predpokladom pre ďalšiu svojvôľu ústavných sudcov. Aj na základe vyššie uvedených myšlienok sa prikláňam k tvrdeniu, že každá ústava obsahuje určité základné hodnoty, ktoré následne slúžia ako primárna optika pre jej ďalšiu interpretáciu. Mnohé z týchto hodnôt môžu sú často veľmi vágne (princíp demokracie, právny štát, a pod.). Ich konkrétnejší obsah spresňuje a napĺňa jednak činnosť ústavodarného orgánu a jednak aj rozhodovacia činnosť ústavného súdu. Rozhodovacia činnosť obidvoch týchto ustanovených orgánov ale musí, ostať verná výsledku činnosti pôvodnej ústavodarnej moci. Na ústavu sa tak nemôžme pozerať len ako na súhrn hláv, oddielov, článkov, odsekov, či písmen právneho textu. Musíme sa na ňu pozerať ako na celok, teda skrz hlavné princípy, ktoré vytvárajú jej zmysel. Teda nie ako náhodný zhluk textu, ale ako na kompozit, ktorý pokope držia práve základné princípy, ktoré sú výsledkom originálnej ústavodarnej činnosti. Preto ani všetky ustanovenia ústavy nemôžu mať rovnakú váhu. Niektoré sú nepochybne dôležitejšie ako iné. Tie najdôležitejšie z nich, kľúčové pre interpretáciu jednoducho nemožno poprieť, pretože inak stratí ústava zmysel. Na to, aby sme túto základnú logiku interpretácie ústavy akceptovali nepotrebujeme, aby boli večné klauzuly, či nezmeniteľné časti v ústavách explicitne stanovené[40].
Na základe tohto zdôvodnenia, ktoré je postavené na vernosti k výsledku činnosti originálnej ústavodarnej moci sa tak predsa len možno domnievať, že v ústavách sa akési ich povestné jadro jednoducho nachádza, a to bez ohľadu na to, či ústavodarca výslovne prejaví vôľu ho tam mať alebo nie[41]. Nazdávam sa však, že nie je možné automaticky tvrdiť, že nezmeniteľné články ústavy musia byť hneď nevyhnutne samotným jadrom ústavy. O tieto ustanovenia intelektuálne opreli najvýznamnejšie ústavné súdy argumenty, ktorými zdôvodnili svoje zásahy do výkonu činnosti ústavodarného orgánu[42]. Teda vtedy, keď deklarovali, že niektoré ústavné zákony sa dostali do rozporu s materiálnym jadrom ústavy, a preto majú právo postaviť sa na jeho ochranu[43]. Určite však takýmto spôsobom nešpecifikoval túto právomoczasiahnuť žiaden ústavodarca. Inými slovami v žiadnej ústave nie je uvedené, že ak sú v nej zakotvené tzv. nezmeniteľné články ústavy, znamená to, že ide o jadro ústavy a že tieto ustanovenia automaticky vytvárajú aj predpoklad akejkoľvek kontroly činnosti ústavodarného orgánu.
Ústavné súdy a ústavné zákony
Niektorým ústavným súdom bola v ústavách explicitne zverená právomoc prieskumu ústavných zákonov, ale to len s ohľadom na ich formu[44]. To znamená, že skúmať môžu jednak formálnu stránku prijatého ústavného zákona, ako aj procedúru jeho prijímania. Naproti tomu ale platí, že žiadne ústavné súdnictvo do rúk nikdy explicitne nedostalo právomoc preskúmavať materiálny súlad ústavy s ústavnými zákonmi. Teda možnosť abstraktne porovnávať obsah prijatých ústavných zákonov a ústavy explicitne v žiadnej krajine neexistuje. Tak ako už bolo vyššie naznačené táto skutočnosť niektorým ústavným súdom nezabránila si takúto právomoc vytvoriť vo svojej rozhodovacej činnosti[45]. K takémuto kroku sa zväčša súdy odhodlali na základe svojej pozície primárneho ochrancu ústavnosti. Takúto právomoc obvykle naviazali, resp. „zakotvili“ na už spomenuté nezmeniteľné články ústavy, ktoré [teoreticky] nie je žiaden z orgánov ustanovenej moci, a teda ani ústavodarný orgán, svojou činnosťou zasiahnuť. Ústavné súdy tým pri výkone tejto právomoci bránia ústavu, ako výsledok činnosti ústavodarnej moci, proti činnosti ústavodarného orgánu, ktorá by mohla narušiť materiálne jadro, či ducha ústavy.Avšak existencia nezmeniteľných článkov automaticky neznamená, ba dokonca ani nepodmieňuje existenciu materiálneho ústavného prieskumu ústavného zákonodarstva. Napr. vo Francúzsku, a to aj napriek existencii nezmeniteľného ustanovenia ústavy (čl. 89), nielenže nedošlo k vytvoreniu materiálneho prieskumu ústavných zákonov, ale táto bola aj explicitne vylúčená samotnou Ústavnou radou[46]. Naproti tomu ale poznáme príklady krajín, kde aj napriek neexistencii nezmeniteľných článkov ústavy došlo k vytvoreniu právomoci ústavného súdnictva prieskumu ústavnosti ústavných zákonov (napr. India, Kolumbia, Taiwan)[47]. Je teda unáhlené domnievať sa, že právomoc tzv. posledného slova ústavného súdnictva vo vzťahu k výsledkom činnosti ústavodarného orgánu vzniká len a výlučne na základe explicitnej delegácie právomoci, či len v prípade existencie nezmeniteľných ustanovení v ústave. Komparatívna prax túto hypotézu vyvracia.
Ani tam, kde došlo k vytvoreniu právomoci materiálneho prieskumu ústavných zákonov, však nenachádzame rovnaké „štandardy“ jej výkonu. V nadväznosti na existenciu tzv. nezmeniteľných častí ústavy si napríklad Rakúsko z explicitného formálneho prieskumu vytvorilo aj „kvázi materiálny prieskum“, pri ktorom skúma obsahový súlad prijatého ústavného zákona s nezmeniteľnými ustanoveniami rakúskej ústavy. Ide o veľmi expanzívne chápanie formálneho prieskumu súladu ústavných zákonov s ústavou.
Najväčšia skupina ústavných súdov sa pri odvodenej existencii materiálneho prieskumu ústavných zákonov spolieha práve na existenciu zmienených nezmeniteľných častí ústavy (napr. Nemecko, ČR). V žiadnej z týchto ústav však nenájdeme ustanovenie, že materiálne jadro ústavy vytvárajú práve len tieto nezmeniteľné články a nič iné, prípadne ani to, že tieto nezmeniteľné články sú automaticky obsiahnuté v materiálnom jadre ústavy. Tieto závery sú opätovne konštruktom samotného ústavného súdnictva. Poslednou skupinou štátov, kde existuje materiálny prieskum ústavnosti, je už vyššie naznačená kategória, kde bol materiálny prieskum ústavnosti vytvorený aj bez existencie akýchkoľvek explicitne uvedených nezmeniteľných ustanovení ústavy. V tomto prípade tak ide len konštrukt doktríny ústavného súdnictva, bez naviazania na konkrétne nezmeniteľné ustanovenie ústavy. Na základe uvedených komparatívnych poznatkov je teda možné konštatovať, že materiálny a v niektorých prípadoch aj formálny prieskum ústavnosti ústavných zákonov je právomoc, ktorej vymedzenie je prakticky výlučne v rukách ústavného súdnictva, ktorý záväzným spôsobom interpretuje ústavu. Tento súd má si pri interpretácii právomoc určiť to, že v ústave sa nachádza aj to, čo v nej explicitne nie je uvedené[48]. Toto nás učia príklady komparatívnej praxe, a to aj napriek tomu, že tieto závery o veľmi veľkej právomoci ústavného súdnictva znejú až hrozivo uzurpačne. Na základe uvedeného nie je preto možné tvrdiť, že ak konkrétnom právnom poriadku aktuálne žiadny prieskum ústavných zákonov ústavným súdnictvom neexistuje, nedôjde k vytvoreniu takejto právomoci rozhodovacou činnosťou ústavného súdnictva v budúcnosti. Zväčša však ide o uplatnenie len výnimočnej právomoci, keď sa primárny ochranca ústavnosti cíti byť povolaný chrániť základné princípy, na ktorých je ústava a ústavný poriadok budovaný. Ústavné súdnictvo v takých prípadoch nevidí za porušovaním fundamentov ústavného systému ľud ako suveréna, ale parlament ako delegovaný orgán. Inými slovami moc ustanovenú, nie moc ustanovujúcu.[49] Zaujímavosťou je, že tendencie zásahu ústavného súdnictva do činnosti ústavodarného orgánu sú vo všeobecnosti pravdepodobne zreteľnejšie v parlamentných systémoch, kde je proces prijímania ústavných zákonov kratší a najmä sa na ňom podieľa menej ústavných orgánov ako v prezidentských systémoch. V týchto totiž prebieha, na základe dominantnejšie akcentovaného princípu deľby moci, omnoho komplikovanejšie zvažovanie, medzi viacerými, relatívne rovnocennými ústavodarnými subjektmi.[50]
Ako je možné vidieť vyššie, zásahy ústavného súdnictva do činnosti ústavodarného orgánu nie sú síce neznáme, no súčasne nie sú ani veľmi časté a predstavujú skôr zriedkavú výnimku ako pravidlo. Jednotlivé ústavné systémy sú veľmi odlišné, a preto na zásah ústavného súdnictva existujú aj odlišné predpoklady. Niektoré faktory však prispievajú k vytvoreniu prieskumu ústavnosti ústavných zákonov pomerne zásadným spôsobom. Na základe komparatívnej praxe je možné dedukovať, ktoré sú tie najzásadnejšie. V prvom rade sú tendencie na zásah ústavného súdnictva do činnosti ústavodarného orgánu najsilnejšie vtedy, keď je ústavný súd považovaný za rovnocenného partnera ostatným zložkám moci, resp. kde bol konštruovaný ako primárny ochranca ústavnosti. Pomerne jasne čitateľným predpokladom je pri tom historicky zlá skúsenosť s väčšinovými formami vládnutia, teda tam kde ústava existuje ako forma odkazu historickej kolektívnej pamäte. Ústava bola v týchto prípadoch reflexiou zlej skúsenosti a vytvorila akúsi hrádzu pred väčšinovou dominanciou politických orgánov. Typickými príkladmi sú krajiny, ktoré sa pri formovaní nového ústavného poriadku museli vysporiadať s minulosťou tvrdých totalitných režimov (napr. Nemecko, Rakúsko, Španielsko, Rumunsko, Poľsko, Česko, ale aj Slovensko), či pri hlboko rozdelených spoločnostiach (Juhoafrická republika a jej skúsenosť s apartheidom). Ústavný súd je v týchto štátoch chápaný ako ochranca odkazu činnosti ústavodarnej moci, pretaveného do základných princípov existencie ústavy. Preto existujú predpoklady na to, aby sa ústavný súd cítil byť poslednou poistkou, a to aj proti činnosti ústavodarnému orgánu, ktorý by sa mohol snažiť narušiť základný predpoklad existencie ústavy.
Šance na expanzívne chápanie ústavného súdnictva zvyšuje aj to, keď sa na činnosti ústavného organu zúčastňuje len malé množstvo subjektov, resp. najmä tam, kde ako ústavodarný orgán vystupuje len orgán zákonodarnej moci v rôznych kvalifikovaných väčšinách (napr. Nemecko, Česko, Slovensko, Maďarsko, vo väčšine prípadov aj Rakúsko a Poľsko). V prípadoch „zákonodarnej dominancie“ sa môže parlamentná väčšina dohodnúť na ústavných opatreniach, ktoré budú znevýhodňovať, či dokonca úplne vytesňovať názorové menšiny. Žiadne práva, slobody, či základné predpoklady výkonu štátnej moci tak nemusia byť ochránené pred diktatúrou väčšiny, resp. pred diktátom politiky. Takéto rozhodnutia ústavných väčšín sú následne explicitne nepreskúmateľné. Vo výnimočných prípadoch flagrantného porušenia základných princípov výkonu ústavodarnej moci tak niekedy majú ústavné súdy, pomerne oprávnené nutkania zasiahnuť v prospech ochrany ústavnosti, a to aj proti činnosti ústavodarných orgánu. S predošlým bodom je spojená aj prax zneužívania účelových, či takzvaných ad hoc ústavných zákonov, ktoré sú ústavné len formou, nie však obsahom. Ich účelom je jednak posilniť formálne postavenie takýchto rozhodnutí v sústave prameňov práva. Ústavné zákony totiž nemajú len komplikovanejší spôsob prijímania, ale aj náročnejší spôsob derogácie (Rakúsko, Česká republika, ale aj Slovensko). Súčasne môže byť motiváciou ústavodarného orgánu aj snaha o zamedzenie preskúmania takto prijatých aktov akýmkoľvek iným orgánom. Ústavnými zákonmi sa tak pomerne ľahko môže legalizovať aj bezprávie.
Súčasná kombinácia všetkých uvedených predpokladov, navyše v spojení s nezmeniteľnými ústavnými zakotveniami, vytvára najvhodnejšie predpoklady na to, aby ústavné súdnictvo, v určitých momentoch, zasiahlo aj do prejavov činnosti ústavodarného orgánu. To je skutočnosť, ktorú môže ústavodarný orgán len veľmi ťažko úplne vylúčiť[51]. Nepomôže mu pri tom pravdepodobne ani akékoľvek výslovné ustanovenie, či explicitné vylúčenie takejto možnosti.[52] To je ústavnoprávna realita, ktorú podporujú viaceré komparatívne príklady[53]. Ide o veľmi expanzívne chápanie úlohy ústavného súdnictva, čo je potrebné opakovane zdôrazňovať. Taký je však celosvetový trend juridizácie, ktorá nepopierateľne posilňuje postavenie najvyšších súdnych orgánov, ktoré záväzným spôsobom teleologicky interpretujú dokumenty ústavného typu[54]. Môže sa len špekulovať, či je to vhodné alebo nie, no v každom prípade je to súčasný trend. Preto je nevyhnutné vytvárať predpoklady pre to, aby sa na zásahy ústavného súdnictva ďalej nezmyselne nezvyšovali predpoklady. Samotné zneužitie ústavodarného procesu na dosiahnutie politicky atraktívnych cieľov, nerešpektujúce základné princípy, na ktorých je konkrétna ústava budovaná, inými slovami snaha politiky o úplnú dominanciu nad ústavou, môže takéto tendencie len posilniť. Ústavodarná moc nemôže byť v modernom štáte len čistá politická matematika, aj keď tá na ústavodarnú moc vždy veľmi zásadným spôsobom pôsobí.[55] História 20. storočia v praxi ukázala, že tieto dva pojmy nie je možné považovať za synonymá. A ak tomu tak je, potom ústavné súdy vidia za ústavodarnými zákonmi politické parlamenty, nie suverénny ľud. Teda moc ustanovenú, nie ustanovujúcu.[56]
Záverečné úvahy
Vzhľadom na formulovanie záverov sa presunieme späť na Slovensko. V prvom rade sa nazdávam, že Ústavný súd SR, s ohľadom na svoje postavenie nezávislého súdneho orgánu ochranu ústavnosti, plní pri ochrane podstaty materiálneho právneho štátu kľúčovú úlohu. A to aj vo vzťahu k činnosti ústavodarného orgánu, a to aj napriek absencii explicitnej ústavnej právomoci vo vzťahu k nemu. Domnievam sa, že ústavný súd má aj dnes právomoc preskúmavať ústavnosť ústavných zákonov s ohľadom na ich formu. Ak by tomu tak nebolo, ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti, by úplne rezignoval na svoju primárnu funkciu. Ústavný súd musí a podľa mňa aj má možnosť vyvodenia dôsledkov fundamentálnych formálnych nedostatkov formy a procesu prijímania ústavných zákonov (akými sú dodržanie potrebného kvóra v parlamente pri prijímaní ústavných zákonov, základné zásady ústavodarného procesu, publikácia ústavného zákona apod.).
O podstatne komplikovanejšiu otázku sa jedná s ohľadom na možnosť materiálneho prieskum ústavnosti ústavných zákonov. Takáto právomoc by musela byť, rovnako ako pri formálnom prieskume, odvodená z ústavy len implicitne. Navyše by išlo o ďaleko radikálnejší zásah do výkonu moci jediného ústavodarného orgánu. Teda rovnako ako vo vyššie uvedených príkladoch z komparatívnej praxe by išlo o silný prejav súdneho aktivizmu. Myslím však, že v určitých, veľmi výnimočných prípadoch, by mohol byť aj tento zásah odôvodnený. Išlo by však len o prípady, kedy by došlo k flagrantnému narušeniu kostry ústavného systému, ktorý bol vytvorený pôvodnou ústavodarnou mocou[57]. V takýchto prípadoch by musel ústavný súd, pri zachovaní vernosti k prejavu pôvodnej ústavodarnej moci, presne definovať dôvody, a tým pádom aj to, čo je jadrom slovenského ústavného systému.
V prípade nášho modelového prípadu zrušenia amnestií ústavným zákonom, ktorý bol načrtnutý v úvode, niektorí politici, pri predkladaní návrhu ad hoc ústavného zákona, ktorým sa predmetné udelené amnestie mali zrušiť, tvrdili, že ide o právne najčistejšie riešenie. Hlavným argumentom sa stalo tvrdenie, že ústavodarný orgán môže v našom ústavnom systéme, a teda aj vo vzťahu k ústave, zmeniť čokoľvek, pretože mu to dovoľuje formulácia ústavného článku čl. 86 a), ako aj koncepcia ústavodarnej moci. S týmto deistickým poňatím sily NRSR, konajúcej v kvalifikovanej väčšine, však nesúhlasím. Predchádzajúce tvrdenia o sile ústavodarného orgánu sú totiž slová politikov, ktorým práve ústavné zakotvenia zabraňujú rozpútať politickú diktatúru. Ústava však primárne neexistuje na to, aby kohokoľvek obmedzovala, ale preto, aby každého ochraňovala a cez túto prizmu sa na ňu treba aj pozerať. Ústava sa v druhej polovici dvadsiateho storočia stala symbolom obmedzenia politickej moci, ktorá bez poistiek bola a vždy aj bude zneužiteľná, a to najmä vo vzťahu k názorovým minoritám. V takýchto pozíciách sa každý z nás môže kedykoľvek ocitnúť.
Na základe predchádzajúcich odôvodnení, teoretických argumentov a komparatívnej praxe tvrdím, že veľmi expanzívne chápanie činnosti ústavodarného orgánu je v našom ústavnom poriadku vo väčšine prípadov dovolené.
Napriek tomu sa ale domnievam, že existujú určité, priamo ústavodarnou mocou vymedzené hranice, ktoré nemôže prekročiť ani ústavodarný orgán, pretože by tým porušil svoj mandát daný suverénom. Flagrantným porušením základných princípov, na ktorých je ústava založená, by sa NRSR mohla dostať k pomyselnej hrane, kedy by bolo možné zo strany ústavného súdnictva konštatovať porušenie materiálneho jadra ústavy. K takýmto radikálnym situáciám by mohlo dôjsť, ak by napr. došlo k odstráneniu ústavného súdnictva, či predĺženiu volebného obdobia, ak by bola iným spôsobom obmedzená demokratická podstata republiky, či ak by sa odstránila ochrana ľudských práv. Takéto ústavné zákony by testovali trpezlivosť ústavného súdu, resp. by ho nepriamo vyzývali, aby sa aktívnym spôsobom postavil na ochranu ústavy proti čistokrvnému kalkulu politiky. A to práve zásahom do existencie prijatého ústavného zákona s neprijateľným obsahom[58]. Ústava nie je len politika a nikdy sa s ňou už nemôže stotožňovať, pretože existujú hranice, ku ktorým sa politika môže dostať len prostredníctvom priamej činnosťou suveréna. Ústavný súd bráni ústavu proti zmene jej zmyslu, čím chráni suverenitu ľudu. Súd tým nechráni len sám seba, ale chráni predovšetkým demokraciu.[59] Politická výhodnosť nesmie byť uprednostnená pred ústavou ako celkom. Ak by bolo možné zmeniť ústavu akýmkoľvek spôsobom, išlo by o prihlásenie sa ústavy k pozitivistickej vízii hodnotovej neutrality, čo je len neveľmi lákavou predstavou.
Literatura:
- ACKERMAN, Bruce. We the People: Foundations. Belknap Press of Harvard University Press, 1991, s. 384. ISBN 978-0674948402.
- ALBERT, Richard. Constitutional Amendment and Dismemberment. In: Yale Journal of International Law (forthcoming 2018), roč. 43 – Research
Paper 424, 27. 11. 2016, s. 1–117. - ALBERT, Richard. Nonconstitutional Amendments. In: Canadian Journal of Law and Jurisprudence, roč. 22, č. 1, s. 5–47.
- BALOG Boris. Materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky. Eurokódex, 2014, s. 212. ISBN 978-8081-550324.
- BALOG, Boris Zrušenie o rozhodnutí amnestií ústavným zákonom. In: Právny obzor, 2012, roč. 95, č. 4/2012, s. 318–340.
- BARAK, Aharon. Unconstitutional Constitutional Amendments. In: Israel Law Review, 2011, roč. 44, s. 321–341.
- DIXON, Rosalind, LANDAU, David. Transnational constitutionalism and
a limited doctrine of unconstitutional constitutional amendment. In: International Journal of Constitutional Law, 2015, roč. 13, č. 3, s. 606–638. - GOLDONI, Marco: Two internal critiques of political constitutionalism. In: International Journal of Constitutional Law, roč. 10, č. 4, 2012, s. 926–949.
- GOLDSWORTHY, Jeffrey. Parliamentary Sovereignty. Contemporary Debates. Cambridge University Press, 2011, s. 328. ISBN 978-0-521-14019-5.
- HIRSCHL, Ran. Towards Juristocracy: The Origins and Consequences of the New Constitutionalism. Harvard University Press, 2007, s. 296. ISBN 978-0674025479.
- ĽALÍK, Tomáš. Ústavodarná moc – včera, dnes a zajtra. In: Právník, 2016, č. 6, s. 509–525.
- ĽALÍK, Tomáš. Ústavný súd a Parlament v konštitučnej demokracii. Wolters Kluwer, 2015, s. 224. ISBN 978-80-8168-224-7.
- PREUSS, Ondřej. Nezměnitelná ústava? Klauzule nezměnitelnosti („věčnosti“) na příkladech vybraných států. In: Právník, 2013, č. 8, s. 790–808.
- PROCHÁZKA, Radoslav. Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii. Aleš Čeněk, 2011, s. 139. ISBN 978-80-7380-328-5.
- ROSENFELD, Michael, SAJÓ, András. The Oxford Handbook of Comparative Constitutional Law. Oxford University Press, 2012, s. 1424. ISBN 978-0-19-957861-0.
- ROZNAI, Yaniv. The Theory and Practice of “Supra-constitutional” Limits on Constitutional Amendments. In: International and Comparative Law Quarterly, 2013, roč. 62, s. 557–597.
- SIEYES, Emmanuel. Qu’est-ce que le Tiers état? Éditions du Boucher, 2002. ISBN 978-1514726839.
- SCHMITT, Carl. Constitutional Theory. Duke University Press, 2008, s. 468. ISBN 978-0-8223-4070-6.
[33] Niektoré ústavy na základe koncepcie ústavodarnej moci priamo rozlišujú medzi
tzv. „úplnou“ a „čiastočnou“ zmenou ústavy. Na úplnú zmenu ústavy sa preto vyžaduje
omnoho vyššia miera legitimity, ako je tomu v prípade čiastočnej zmeny. Príklady na ta-
kéto rozlíšenie môžeme nájsť napríklad v ústave Rakúska (čl. 44), Švajčiarska (čl. 192),
Kostariky (čl. 195-196) a Španielska (čl. 192–195).
[34] Z mnohých príspevkov napr. ALBERT, Richard. Nonconstitutional Amendments.
In: Canadian Journal of Law and Jurisprudence, roč. 22, č. 1, s. 5–47; BARAK, Aharon.
Unconstitutional Constitutional Amendments. In: Israel Law Review, 2011, roč. 44, s. 321–341; DIXON, Rosalind, LANDAU, David. Transnational constitutionalism and a limi-
ted doctrine of unconstitutional constitutional amendment. In: International Journal of
Constitutional Law, 2015, roč. 13, č. 3, s. 606–638; PFERSMANN, Otto. Unconstitutional Constitutional Amendments: A Normativist Approach. In: Zeitschrift für öffentliches Recht, 2012, roč. 67, č. 1, s. 81–113; POLZIN, Monika. Constitutional identity, unconstitutional amendments and the idea of constituent power: The development of the doctrine of constitutional identity in German constitutional law. In: International Journal of Constitutional Law, 2016, roč. 14, č. 2, s. 411–438.
[35] Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR ústava predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95). Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97), a preto ústavný súd opakovane vyslovil názor, že ustanovenia ústavy sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem (II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, m. m. PL. ÚS 9/04 atď.).
[36] Je na škodu ústavného súdu, keď si pri rozhodovaní nedokáže zachovať konzistenciu a chápať vlastnú judikatúru skrz prizmu horizontálneho precedenčného účinku – napr. v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 27/2015, v ktorom riešil platové pomery sudcov všeobecných súdov vo vzťahu k tzv. dlhovej brzde, ktorú vytvorila NRSR, sa v bode III.2 pomerne nešťastne vyjadril: „…judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa akejkoľvek problematiky, a teda aj sféry platových pomerov sudcov, nemožno interpretovať a aplikovať rigidne a ako navždy danú (nemennú), ale naopak, vnímať ju, interpretovať ju a aplikovať vo vývoji. Judikatúra ústavného súdu či iných orgánov súdneho typu v akejkoľvek oblasti nevyhnutne zahŕňa aj prelamovanie už skôr vyslovených (vlastných) právnych názorov. Ide o prirodzený jav, ktorý sa v rozhodovacej činnosti súdnych orgánov objektívne musí skôr či neskôr objaviť“.
[37] Prvá klauzula večnosti bola zakotvená v ústave Nórskeho kráľovstva z roku 1814, ktorá v čl. 112 zakotvila pravidlo, podľa ktorého ústavné dodatky „nesmú nikdy protirečiť princípom stelesneným v tejto ústave, môžu len modifikovať určité ustanovenia, ktoré nemenia duch ústavy“.
[38] U nás notoricky známe prípady nezmeniteľných článkov z ústav Francúzska (čl. 89), Spolkovej republiky Nemecko (čl. 79 ods. 3), Českej republiky (čl. 9 ods. 2), či Talianska (čl. 139), ale aj mnohé, v našich zemepisných pomeroch exotickejšie príklady
Luxemburska (čl. 115), Ukrajiny (čl. 157), Grécka (čl. 110 ods. 1), Iránu (čl. 177), Brazílie (čl. 60), či Kuby (čl. 137) potvrdzujú ich obľúbenosť. Dnes nájdeme takéto ustanovenia v ústavách viac ako 70 štátov sveta.
[39] K prepracovanému argumentu činnosti sudcov pri interpretácii ústavy pozri DWORKIN, Ronald. Ríša práva. Kaligram, 2014, s. 291–354.
[40] Pre podrobnejšie argumenty, týkajúce sa tzv. implicitného jadra ústavy pozri BALOG, Boris. Materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky. Eurokódex, 2014, s. 58–70.
[41] Moje konštatovanie je tak v protiklade k názoru obhajovaného Procházkom (PROCHÁZKA, Radoslav. Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii. Aleš Čeněk, 2011, s. 32).
[42] Pre komparatívnu analýzu pozri bližšie ROZNAI, Yaniv. Unconstitutional Constitutional Amendments – The Migration and Success of a Constitutional Idea. In: American Journal of Comparative Law, 2013, roč. 61, s. 657–720.
[43] Čo je ironicky v rozpore s názorom Carla Schmitta, ktorý asi najzásadnejšie prepracoval aktuálne najakceptovanejšiu verziu teórie ústavodarnej moci. Schmitt bol totiž proti akémukoľvek súdnemu prieskumu ústavnosti. (SCHMITT, Carl. Der Hüter der Verfassung [The Guardian of the Constitution] 156 (1931), citované podľa POLZIN, Monika. Constitutional identity, unconstitutional amendments and the idea of constituent power: The development of the doctrine of constitutional identity in German constitutional law. In: International Journal of Constitutional Law, 2016, roč. 14, č. 2, s. 432).
[44] Napríklad Maďarsko (čl. 25 ods. 5), či Turecko (čl. 148).
[45]. Chápanie inherentného obmedzenia ústavodarného orgánu pri zmene ústavy, resp. zákaz prijatia novely ústavy, ktorá by ju kompletne zmenila, nebol neznámy už ani na začiatku 20. storočia. K tomu bližšie pozri MARBURY, William, L. The limitations Upon the Amending Power. In: Harvard Law Review, 1919, roč. 33, s. 223–236.
[46] Rozhodnutie Ústavnej rady Décision n° 2003-469 DC du 26 mars 2003.
[47] ALBERT, Richard. Constitutional Amendment and Dismemberment. In: Yale Journal of International Law (forthcoming 2018), roč. 43 – Research Paper 424, 27.11.2016, s. 62–70.
[48] Asi najznámejší konštrukt takéhoto expanzívneho čítania ústavného textu bolo „objavenie“ práva na súkromie (Griswold v. Connecticut, 381 U.S. 479 (1965)), ako aj ďalších nadväzujúcich práva v balíku tzv. substantive due process doktríny v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu USA, ktoré dodnes vzbudzujú veľké kontroverzie a obavy zo svojvôle sudcov.
[49] ALBERT, Richard. Nonconstitutional Amendments. In: Canadian Journal of Law and Jurisprudence, roč. 22, č. 1, s. 44.
[50] Tamtéž, s. 45.
[51] A to ani s ohľadom na porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy a princípu legality, ktorý pri možnostiach expanzie právomoci ústavného súdnictva akcentujú niektorí autori ako absolútne kľúčový (PROCHÁZKA, Radoslav. Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii. Aleš Čeněk, 2011, s. 33).
[52] Naproti tomu proti takejto predstave namieta Procházka, keď uvádza že: „aj keby sa ústavodarca akokoľvek vzpieral rozdeliť svoju ústavu na jadro a okraj, nič by mu to pred tvárou doktríny nebolo platné, tá tam takéto rozdelenie vidí a hotovo“. (PROCHÁZKA, Radoslav. Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii. Aleš Čeněk, 2011, s. 32).
[53] K tomu pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Indie Kesavananda Bharati v. State of Kerala, AIR 1973 SC 1461, v ktorom súd negatívne reagoval na zmenu ústavy, ktorá explicitne vylúčila ústavného súdnictva z prieskumu ústavnosti ústavných zákonov
(ALBERT, Richard. Nonconstitutional Amendments. In: Canadian Journal of Law and
Jurisprudence, roč. 22, č. 1, s. 21–25).
[54] K niektorým faktorom pozri HIRSHL, Ran. Towards Juristocracy: The Origins and Consequences of the New Constitutionalism. Harvard University Press, 2007. ISBN 978-0674025479.
[55] Aj keď politický konštitucionalizmus ako politická teória to tvrdí – pozri pozn. č. 22.
57 ALBERT, Richard. Nonconstitutional Amendments. In: Canadian Journal of Law and
Jurisprudence, roč. 22, č. 1, s. 45.
[56] Aj keď politický konštitucionalizmus ako politická teória to tvrdí – pozri pozn. č. 22.
57 ALBERT, Richard. Nonconstitutional Amendments. In: Canadian Journal of Law and
Jurisprudence, roč. 22, č. 1, s. 45.
[57] K veľmi podobným záverom sa prepracúva aj Ľalík v ĽALÍK, Tomáš. Ústavný súd
a Parlament v konštitučnej demokracii. Wolters Kluwer, 2015, s. 92–93.
[58]Podobne ako tomu bolo v Českej republike v prípade sp. zn. Pl. ÚS 27/09 zo dňa
10.09.2009 (kauza Melčák).
[59] BARAK, Aharon. Unconstitutional Constitutional Amendments. In: Israel Law Review, 2011, roč. 44, s. 336.
Diskuze k článku ()